Tunis 2003, cieľ Sahara 3/5

Pohľad na Tamerzu to už bola skutočne exotika. Vyprahnuté hory a v kaňone neuveriteľné množstvo nádherne zelených paliem. Žiaden plynulý prechod od pustatiny k vegetácií, jednoducho ostrá hranica. Stará časť postavená kedysi dávno berbermi je dnes opustená a rozpadá sa. Na mňa pôsobila ako nejaké mesto duchov. V dedine bol vodopád, ktorý sme sa snažili nájsť, ale tentoraz sme miestnych „sprievodcov“ odháňali, lebo by sme za chvíľu boli na mizine. Ale otravní boli až hrúza, ešte aj nočné komáre, ktorých sa zbavím niekoľkými zle mierenými fackami sebe samému sú príjemnejšie. Týchto sa jednoducho zbaviť nedalo. Človek ich odohnal, ešte sa ani neotočil a už boli nazad. Začali sme ich ignorovať a stále ich bolo viac a všetci nám chceli „pomáhať“. Tie facky som neskúšal, na to ich bolo priveľa.

Tamerza

Nakoniec sme ten vodopád našli aj bez ich pomoci, napriek akejkoľvek orientačnej tabule, smerovky alebo čohokoľvek, čo tu nenájdete. Zrejme by kazili miestnym kšeft. Na parkovisku nad vodopádom sme sa dohodli, že si to najprv obzrú chalani afrikánci a my s Ondrom sme radšej zostali pri motorkách. Potom sme si to vymenili. Len čo chalani odišli pri motorkách stáli dvaja „sprievodcovia“ a nasledovali tradičné pokusy, že máme zaplatiť za parkovanie, že nám postrážia motorky a podobné nezmysli, na ktoré sme už vôbec nereagovali. Ale nakoniec dali ponuku na prevedenie po bývalej Romelovej ceste, ktorá vedie cez hory, okolo jaskyne „Plávajucích ľudí“ z filmu Anglický pacient, cez hrebeň s nádherným výhľadom na soľné jazerá. Všetko je vraj offroad a aj austriani na KTM boli impressed. Znelo to maximálne lákavo až dokiaľ nezabil cenu. No nič, času sme mali dosť, tak sme začali podľa príručky. Hnevali sme sa, rozčuľovali, demonštratívne odchádzali a dokiaľ sa vrátili chalani z obhliadky, boli sme na polovici. S pocitom dobre vykonanej práce sme išli na obhliadku. Veľkosťou vodopádu som bol trochu sklamaný, mohol mať tak do 10 metrov. V Alpách sa také ani nedajú spočítať, ale na druhej strane toto nie sú Alpy a v tomto prostredí má tá trocha vody zrejme celkom iný význam. Omnoho zaujímavejšie bolo pokračovanie korytom potoka, teda vlastne „rieky“ Oued Kanga. Voda po členky ale moje čižmy, ktoré vodu viac sajú ako odpudzujú sa tu naplno prejavili, to ste mali vidieť ten víťazoslávny pohľad Ondra, keď som mal mokré nohy a on nie, lebo on má predsa nepremokavé!! Ešteže vonku bolo príjemných 28 stupňov. Odmenou mi bol fantastický asi 10 metrov široký a 30 – 40 metrov hlboký kaňon, ktorého steny jasne dokazovali, čo dokáže H2O, ale kde sa tu vzala a kedy? Keď sme sa vrátili k motorkám chalani nám s úsmevom oznámili, že už sa dohodli. Cena bola menej ako štvrtinová a chlapík sa nám preukázal preukazom oficiálneho sprievodcu, tak sme to zobrali. Pepo ho zobral za seba on si založil frajerské okuliarky a fičali sme, ale tak maximálne kilometer, lebo zrovna Pepova afrika začala štrajkovať. No ale mecho-doktor výpravy Michal ju za chvíľu znova prehovoril, takže trable boli zažehnané. Prvé kilometre sľúbenej vyhliadkovej trasy, ktorá viedla miestnymi dedinami ma teda podľa okolia, ktoré bolo nanajvýš vhodné na ozbíjanie európskych turistov napadlo všeličo. V duchu som rozmýšľal, koľko takých sprievodcovských preukazov by som zmastil v počítači za pätnásť minút a zároveň sa mi pred očami mihali všetky tie správy o stratených turistoch. Ale prešli sme dedinami, zamierili do hôr a chlapík do bodky splnil, čo sľuboval. Cesta viedla skutočne nádhernou krajinou, kde pohľady do hlbokých kaňonov striedali výhľady na rozsiahle pláne soľných jazier, ktoré tvoria okraj SAHARY a zastavili sme sa aj pri jaskyni z filmu Anglický pacient.

Jaskyňa Plávajúcich ľudí

Neviem prečo, ale Pepo išiel ako blázon. Po šotolinách a pieskových cestách išiel málokedy menej ako 100. Možno bol nasratý tou poznámkou o rakušanoch na KTM a chcel ukázať, čo to je HONDA alebo mal jednoducho radosť, že mu to Michal opravil. Každopádne je to jedno, my sme sa ho ledva stíhali držať . Čo viem určite, za ním by som sa od strachu zbláznil, hlavne keby som mal miesto prilby len škulky. Zážitok to bol super, fakt sme veľa videli. Keď sme zaviezli sprievodcu na dohovorené miesto už sa zvečerilo a bolo treba rozmýšľať, kde prespíme túto noc. Do nejakého miestneho „hotela“ sa nám už po predchádzajúcich skúsenostiach moc nechcelo, a tak nádherný kaňon s vodnými kaskádami, ktorý sa pred nami otvoril, ponúkal priam ideálnu možnosť. Navyše miestny predavač suvenírov tu hostil svojich priateľov z Nemecka, ktorí sa vracali z trojtýždňovej cesty po Sahare. Na uvítanie sme vytiahli fľašu domácej, ktorá mala obrovský úspech, napriek Alahovým zákazom. Na revanš sme dostali mätový čaj a boli sme ponúknutí nejakým niečim z kuraťa. Napriek všetkým varovaniam o domácej strave v Tunise sme si dali, ale nezanedbali sme dôkladnú dezinfekciu, vďaka ktorej sme prežili super večer. Akurát domáci nejako skoro „vytuhol“. S otvorenými hubami sme počúvali nemecký pár, ktorý už 14 rokov za sebou chodí na SAHARU. Nepoužívajú GPS, cestujú len podľa starých máp a buzoly. Počas ich rozprávania sa Ondro rozhodol postaviť stan, čo bolo začiatkom pre neho negatívnych udalostí. Dosť bol nervózny už z toho, že spíme na divoko, navyše keď za kopcom je Alžírsko. Keďže v momente, keď začal už bola tma ako v rohu, zapol si svetlá a aby mu neskapala baterka naštartoval. Na tom by nebolo nič, keby sa predtým nerozhodol dosušiť svoje nepremokavé čižmy ešte z predvčera , a to rovno na prieduchoch za chladičmi. Takže ich upchal, čo malo nevyhnutný dôsledok - prehriatie. Nikto z nás mu už potom nevysvetlil, že o nič nejde. Zakiaľ sme my zaspávali „pod vplyvom“ a navyše v kaňone v púšti pod hviezdnou oblohou a za idylického kŕkania žiab, Ondro mal furt pocit, že nás niekto unesie a vo sne až do rána generálkoval motor.

S Varanom v Romelových stopách