Tunis 2003, cieľ Sahara 2/5

Anestézia fungovala vynikajúco, takže som sa výborne vyspal. Ráno sme v rámci prevencie odignorovali prichystané raňajky a vyrazili, tentoraz bez dažďa. Dnešným cieľom bola stolová hora Jugurtha na alžírsko - tuniských hraniciach. Krajina bola ešte stále plná vegetácie, ale tá sýta zeleň čo nás sprevádzala včera, zmizla. Po počiatočných problémoch s orientáciou v meste LE KEF sme konečne našli smer k alžírskym hraniciam. Po prekročení rieky O. Mellegue sme mali nájsť podľa mapy odbočku doľava, ktorá by nás popri hranici mala doviesť až k hore. Miesto toho sme našli skupinku policajtov, ktorí sú síce milí, ale rozhodnutí nepustiť nás ďalej. Vraj tam je už len „enemy algerie“. Takže sme sa vrátili a obkľukou po hlavných cestách dorazili do dediny Kalaat pod horou Jughurta. Dedina bola plná vojenských áut a turistov tu zrejme nemajú každý deň. Ale proti našej prítomnosti nikto nič nemal, pumpár bol dokonca nadšený, keď sme sa rozhodli natankovať. Rozobral celý stojan prstom vynuloval počítadlo a mohlo sa začať tankovať. Keď som mal plnú, tak prstom znova nahodil cenu.....

Tankovací high tech

Hora vyzerala ako z románu Stratený svet od Doyla a aj cesta k nej vedúca do kopca vyšliapaná len oslami, ktorým zjavne kamene vo veľkosti päste nevadili, čo sa však o plne naloženom „varane“ povedať nedá. Skalné steny 1250 m vysokej hory sú po všetkých stranách takmer kolmé a hore sa dá dostať len schodiskom vytesaným do skál. Je to riadne namáhavé, hlavne keď musíte ako Ondro vláčiť so sebou svojich 100 kilov a je z nej fantastický výhľad. Teda aspoň chalani tak hovorili, pretože ja blbec lenivý som zostal dole a keď už som sa rozhodol ich nasledovať, tak sa pri nás zastavili policajti a vysvetlili nám, že sme v „military area“ a musíme ju v ich sprievode opustiť.

Eskortovali nás asi 30 km do Kalaa Djerda. Odtiaľ sme už len hlavnými ťahmi smerovali na juh a k večeru dorazili do Gafsy. Kemp tu nebol a po hodinovom blúdení a hľadaní sme sa rozhodli využiť hotel. Ako najlepší sa nám samozrejme zdal ten, v ktorom nám dali motorky do dvora. A aj keď sme si už na miestne štandardy začali zvykať, predsa len to chce kus otrlosti vysporiadať sa s prašivou izbou, zasratým postielaním, plnými popolníkmi a obrovským smradom, s ktorým si dnes neporadili ani Ondrove čižmy.

Policajná eskorta

Ráno sme vyrazili plní očakávaní. Dnes nás už čakala vyprahnutá hornatá krajina a horské oázy. Vyrazili sme na Metaloui, kde sme išli pozrieť kaňon Georges de ľ O. Seldja - podľa sprievodcu 150 m hlboká a 12 km dlhá roklina. Cez tento kaňon vedie salónna železnica a jazda trvá tri hodiny. Toľko času sme tu stráviť nechceli a rozhodli sme sa tam dostať na motorkách. Narazili sme však na miestneho arabského podnikateľa, ktorý si vypýtal za vstup, za sprievodcovstvo, za stráženie motoriek, za čaj, čo sme nechceli a na záver od Ondra vyžobral tik-taky. Keď sme mu namastili vrecká a on odišiel blažene míňať svoj bežne mesačný zárobok, tak sme si spomenuli na upozornenia v sprievodcovi na zbíjanie ceny. Cesta do kaňona viedla vyschnutým korytom rieky. Ďaleko sme sa nedostali, pretože po pár sto metroch sa roklina zúžila a stredom tiekol rozbahnený zvyšok rieky. Výsledok bol, že sme prišli o kopec peňazí a nevideli takmer nič.

Satisfakcia bola však už cesta z Metaloui - centra ťažby fosfátu do horskej oázy Tamerza. Cesta viedla najrôznejšími roklinami a holými horskými hrebeňmi a práve táto krajina slúžila ako kulisa k filmu „Anglický pacient“. Pár kilometrov pred Tamerzou sa po pravej strane objavilo pohorie, ktoré veľmi silno pripomínalo mnoho vedľa seba zoradených sloních nôh. Neodolali sme a pokúsili sme sa dostať až k nim, ale nepodarilo sa. Cesta skončila a od hôr nás delila planina plná kaktusov, cez ktoré sa proste nedalo dostať a penetrovať gumy sme nechceli.

Metaloui