Motorradwelt Friedrichshafen 2015

Ako to už pri podobných akciách býva, človek sa vždy rád pozrie na miesta, kde mu bolo dobre. Ale áno, treba pre to niečo urobiť a niečo obetovať. Prinajmenšom sa tam presunúť. A tak sme aj v tomto roku znova sadli do auta a merali takmer 800 km tam a potom aj naspäť. Z pracovných dôvodov sme si nemohli dovoliť stráviť vo Friedrichshafene dva dni ako minulý rok. Sedieť v aute mnoho hodín (a spáliť toľko paliva...), zaplatiť za ubytovanie, stravu a vstupenky a to kvôli pár hodinám na výstavisku? A navyše mimo SR. Až človeku napadá, či je to celkom normálne. Nuž, ako pre koho...

Minulý rok sme tam boli prvý krát a tak sme si výstavu vychutnali ako nováčikovia so všetkým, čo na nej bolo. A stálo to za to. V tomto roku sme zvažovali, či pôjdeme znova. Keď sme na internete pozerali celkový program výstavy, tak sme zistili, že tam nie je nič úplne nové - vyslovene prekvapujúce. Veľa vecí sa s malými obmenami opakovalo a možno práve to nás priviedlo k myšlienke ísť na výstavu znova. Prinajmenšom to bola záruka určitej kvality. Vidieť to, čo poteší oko motorkára, plus, no neboli by to Nemci, keby ešte niečo nevylepšili.

V tomto roku pribudla kaskadérka Lina X. Samozrejme že nedosahovala kvalitu Chrisa Rida, ktorý bol v tomto roku zasa o kus zábavnejší a predviedol peknú škálu trikov. Treba si ale uvedomiť, že takmer všetci by sme boli frajeri, keby sme motorku vedeli ovládať aspoň troška ako ona!

Nedá mi, aby som nezdôraznil pohodu tejto výstavy. Bezproblémové parkovanie a stánky s občerstvením sú už otrepaná téma. V halách panovala pohoda. Každý mal na každého a na všetko čas. A tak sa ľudia rozprávali v stánkoch, keď prechádzali medzi stánkami uličkami a aj keď jedli a popíjali pivko. Skrátka – výstava pre ľudí.

Samozrejmosťou boli všetky novinky pre sezónu 2015. Nemohla chýbať Ninja H2R od Kawasaki. 50 000 EUR za nehomologizovanú (300 HP) verziu, polovica, teda 25 000 za prevedenie so svetlami a späťákmi. Veľa? Málo? Tak akurát? 200 koní (alebo 210 pri Ram Air),133 Nm a 238 kg pripravených na jazdu. Na porovnanie BMW S 1000 RR (TYP K46), 199 HP, 113 Nm a 204 kg za cca 17 000 v Nemecku. A znova sa dostávame k polemickým otázkam. Prečo, načo, pre koho a prečo tá cena. Odpovede ponechám na čitateľov. V stánku Kawy boli samozrejme ako novinky oba Versysy. Najmarkantnejšou vonkajšou zmenou pre rok 2015 je nový dizajn „tváre“ a osobne si myslím, že im to pomohlo.

V stánku Hondy pútal pozornosť "batmobil" NM4. Nuž... ani neviem, čo k nemu napísať. Naopak páči sa mi CBR 650F. Samozrejme už to nie je horúca novinka, ale je to pekná a vyvážená motorka za dobrú cenu.

Novinkou Yamahy je MT 09 Tracer. MT 09 bola pozitívne hodnotená vo veľmi veľa testoch. Čítal som chválospev v anglickom BIKE, ale aj v nemeckom MO. Nevozil som sa, neviem objektívne posúdiť. Z dizajnu redaktori už tak nadšení neboli, veď je to aj veľmi subjektívna vec. Vo Francúzsku ťahá MT 09 Yamahu z červených čísel. Nemôžem si pomôcť, už dávno podľa mňa neboli Yamahy také škaredé ako MT 09 a MT 07. A v tomto trende gýčových prvkov pokračuje aj Tracer. Predpokladám, že v západnej Európe sa bude veľmi dobre predávať.

Domáce BMW R1200R a RS boli tak isto Messe Neuheiten. Napíšem tak ako to cítim – BMW nikdy nebolo motorkou, po ktorej by som túžil a zvlášť nie po plochom dvojválci. Subjektívne dôvody nebudem rozvádzať. R a RS pre rok 2015 však vyzerajú veľmi dobre. „Normálna“ predná vidlica, náhon zadného kolesa na tej „správnej“ strane. Rám, motor ale aj kapotáže asi už projektovali v jednej kancelárii, takže celok sa ako taký nebije, ale pasuje do seba, alebo k sebe. Novú 1000 RR-ku som už spomínal pri Kawe. Cestovateľov isto poteší expresný rýchlik S1000XR. 160 koní a 112 Nm sa bez problémov postará o „very fast“ traveling.

Triumph ponúka pre túto sezónu Streeta 675 so „zadkom“ z Daytony. Nuž, pre mňa je to momentálne najkrajší zadok na trhu. Krásne vyvážené módne ostré línie, dobrá farebná kombinácia. A bydielko pre 50 kilovú ľadvinku, ktorá sa nemá na motorke čoho chytiť a tak sa chtiac nechtiac musí trimať jazdca.

Oranžoví z Rakúska mali stánok opäť v štýle „smelo vpred“ (to nie je ich obchodný slogan, to je môj postreh), t.j. všetky motocykle boli už tradične otočené jedným smerom. Pozornosť vzbudzovala majestátna 1290 Adventure so všetkými tými elektronickými hračkami a 160 koníkmi pri cca 229 kg aj s benzínom v nádrži. Chýbať nemohol 1290 Super Duke. Po vyradení 990 Super Duka vznikla v modelovej rade pomerne veľká medzera medzi jednoválcovou 690-kou a veľkou 1290-kou, takže sa určite môžeme tešiť na doplnenie modelovej rady.

Boli aj MV Agusta, Indian, Harley, Ducati, Suzuki, Wunderlich, Tuartech, Ace London, Hoss Boss, Vespa, Motorrad urlaub, Honda Gold Wing club, atď. atď.

Čo dodať na záver

Tak ako minulý rok:“ Čo dodať na záver? Určite nebanujeme, že sme tam boli. A tíško tým Nemcom to ich motorkárčenie závidíme!”

Trochu iný názor fotografa

Dominik Juriš (Cacao):

Nebudeme si klamať. Motorkám sa venujem čoraz menej z rôznych dôvodov, avšak párkrát do roka si ich s radosťou doprajem do sýtosti. Minulý rok som bol po výstave Motorradwel vo Friedrichshafene zas raz zaľúbený do motardov. Tento ročník rovnomennej výstavy mi hlavu zamotal trochu inak, o čom svedčí aj týcho pár absolútne subjektívnych odstavcov.

Moja garážová zostava v podaní Ducati

Po prejdení stánkov Yamahy, Kawasaki a Hondy som si začal myslieť, že v tejto dobe už tuším prestali vyrábať motorky, ktoré by lahodili môjmu oku a chutiam. Doba plastová v japonskom štýle ma vôbec nefascinuje. Motorkárske srdce mi ožilo až po vstupe do (sväto)stánku Ducati. Na nového Scramblera som bol zvedavý odkedy som ho zbadal na prvých fotkách. Tento štýl motoriek sa mi vždy pozdával, ale doteraz nikto z výrobcov nepredstavil scramblera, na ktorom by mi nič nevadilo. Verziu Icon by som bral všetkými desiatimi. 75 vraných z véčkového dvojvalca je tak akurát na moje schopnosti a požiadavky od takéhoto stroja.

Retroštýl poňatý ľahkosťou talianskych dizajnérov mi skrátka vyhovuje. Ani oni sa nevyhli zakrývaniu plastovými výliskami, ale je ich len nevyhnutné minimum, aby zakryli vstrekovače a elektroniku. Plasty navyše nepôsobia úplne lacno. Inšpirácia v Scramblerovi spred 50 rokov je jasná. Nie je však vôbec jednoduché spraviť pekný retrobike, ktorý by bol kópiou minulosti do súčasnosti. Cenový tlak a emisné normy dokážu degradovať dobrý dojem o niekoľko stupňov. V tomto prípade sa konštruktérom celkom dobre podarilo "upratať" neforemný katalyzátor za kývačku a koncovku výfuku. Čerešničkou na torte by bolo ukrytie kabeláže k ovládačom na riadidlách do ich vnútra. Takéto drobnosti sa ale riešia v inom oddelení a na iných výstavách ako napr. Custombike Show Bad Salzuflen.

Scrambler mi pripomenul mojú prvú "veľkú" motorku Hondu SLR 650 a tak ma napadlo, či by som si v ich ponuke nenašiel aj niečo ďalšie do vysnívanej bikovej zostavy. Kúsok vedľa sa na podstavci vynímal model Hypermotard SP. Nie je to žiadna novinka, ale medzi "civilnými" motardami sa mu hľadá konkurencia len ťažko. Páči sa mi presunutie nezmyselne umiestnených späťákov z koncom riadidiel do štandardnej pozície. Škoda, že sa u dizajnérov presadili trojlúčové kolesá a nevrátili sa ku ľahšie vyzerajúcim viaclúčovým ako napr. v roku 2013.

Ako turistu by som v garáži pokojne zniesol Multistradu. 17 palcové kolesá mi úplne stačia, terén mi s takoutou motorkou nežiada. Radšej expresný presun do Álp po osi a vozenie do sýtosti na asfalte. Oproti konkurentom u mňa vyhráva hlavne dizajn. Tvary a jednotlivé dielce na seba nadväzujú takmer perfektne a otvory na uchytenie v sériových kufrov sú jedny z najvkusnejších vôbec. Rúrkový rám je tak akurát odrytý a problematický tvar zadnej časti turistických motoriek sa Talianom podaril vytvarovať pekne dynamický. Zas len škoda tých kolies a plastov zakrývajúcich rozvody. Asi už začínam byť trochu staromódny.

Panigalky nie sú v posledných sezónach zrovna najrýchlejšie v superbikovom šampionáte, ale ich tvary sa mi páčia. Na prvý pohľad vyzerajú veľká aj malá rovnako, ale pozorné oko si všimne rozdiely v detailoch. Klobúk dolu pred dizajnom zadnej časti, ktorá je absolútne vzdušná a odľahčená. Na týchto superbikoch sa vyskytuje veľa pekných detailov a sú navzájom doladené do jednoliateho celku. Čerešničkou na torte sú koncovky výfuku pod motorom už v základnej verzii. Akrapovič to však vždy dokáže ešte posunúť o úroveň vyššie.

Európa na ťahu

Časť mojej ideálnej garážovej zostavy by som doplnil oranžovými beštiami KTM. Menovite Superduke 1290 R alebo Duke 690 R a 690 SMC R. Výhodou výstavy vo veľkej motorkárskej krajine je fakt, že z jedného modelu nájdete na ploche 2-3 alternatívy s možnosťou priameho porovnania. Okrem lepších komponentov nájdete na niektorých modeloch s magickým písmenom R aj rozdiel v umiestnení stupačiek.

Japonská výnimka

Do môjho súkromného výberu by sa dostala len jedna Japonka. Po vzore Kawasaki Z1000SX predstavila Suzuki model GSX-S 1000F. Konečne ďalší koncepčne rozumný stroj. Pod týmto pojmom si predstavujem uvoľnenú jazdeckú pozíciu, minimálne polokapotáž, dobrý podvozok a brzdy, motor s normálnym výkonom (145 koní, stačilo by aj menej, ale OK) a aspoň mierne športového ducha. Toto všetko sa podľa mňa ukrýva práve v tomto modeli. Za povšimnutie stoja pekne opracované okuláre a nezvyčajne v sérii osadené riadidlá Renthal. Naopak, trošku ma zaskočilo použitie veľmi lacno vyzerajúcich plastov.

Čo dodať na záver #2

Nebudem túto výstavu už nijako hodnotiť a uzatvárať, len odporúčam ísť sa občas pozrieť aj za hranice Slovenska. Takto by sa mali robiť výstavy pre ľudí.

Niektoré stánky a motorky sa mi podarilo nafotiť pred oficiálnym otvorením výstavy, to čo som nestihol si dopodrobna viete pozrieť v seriáli článkov Novinky 2015.