Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 464 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

tatramoto-sidem-03-2019 DS auto Sumoto Brno

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 972
Áno, to sú terény kam patrí: 61% (592)
Nie, južná amerika je super: 39% (380)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (2 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (5)  [Verzia pre tlač] Tlač

Balkán október fest

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 14.11.2016 Autor: nevo
Čitatelia: 3378 [Mototuristika - Európa - Výlet]

U nás sa jeseň pomaly rozbieha, farebnie lístie. V mysli sa mi zabudováva myšlienka výletu s cieľom Čierna Hora.

Október 2016 už moc motorkárom nepraje, teplota len tak 10°C, zamračené dni. Ale vyťahujem stroj a predsa sa chystám. Objem 1200 ccm, 105 koní, sedemnásť palcové disky s pneumatikou vzadu šírky 215 mm. Turbo, tempomat, 6 airbagov a klíma, no proste Rapidečka. Na moto by to v tomto nečase už bolo veľké bláznovstvo /hlavne na chladné a sychravé vnútrozemské štáty/.

Maďarsko – začiatok a koniec

Rozhodujem sa pre prejazd Maďarskom. Hlavný ťah Rajka-Csorna-Szombathely a niekde na Chorvátske hranice je v pohode. Je sobota, málo áut. Dediny minimálne, takže sa dá ukrajovať cesta veľmi svižne. Ale strašne rozbitá cesta. Najhoršia kvalita ciest z precestovaných krajín. A s hustotou čerpacích staníc to na tom hlavnom dovolenkovom úseku do Chorvátska, tiež nie je ružové. Ako som tu výlet začal, tak som sa väčšinu tejto cesty aj vracal, je už štvrtok a doprava na prasknutie. Kamión za kamiónom. Poteší len cena benzínu okolo 1,15 eura za liter.

Chorvátsko a Jadranská magistrála

Prvý deň po prejazde Maďarskom končím na východnom vnútrozemí Chorvátska. Vždy od tej krajiny čakám nejakú exotiku, ale vždy po prejdení hraníc zistím, že je to rovnaké ako u nás. Ten iný svet je len okolo pobrežia a po prejazd prvých kopcov lemujúcich pobrežie. Tú sobotu prechádzam aspoň prírodný park Papuk a končím neďaleko Bosnianskych hraníc. Cez Papuk ide len taká šotolinová cesta, ale pekne ubitá. Je to taký malý prales. Poprchá, ale stretám v protismere dvoch maďarských motorkárov.

 Papuk
Papuk

Chorvátske domčeky v tejto časti sú často len ukončené stavbou z červených tehál, bez omietok. V dolnej časti krajiny sem tam zahliadnem pri domoch aj banánovník.
Cestu domov z juhu, som už dlho chcel absolvovať popri pobreží Jadranu. Je po sezóne, čiže zahraničných turistov je tu málo, doprava v pohode. Hustne to len v okolí Dubrovníka, Zadaru, ináč skoro vôbec neviem, že niekto niekde na ceste je. Ani vôbec neriešim neustále rýchlostné obmedzenia. Keď sa zvykne, čo patrí dedine a čo zátačkam, tak sa dá ná zátačkovom úseku kľudne pridať /20 km/h nad povolený limit a jazda má správnu šťavu/. Ale popravde, od juhu po oblasť Makarska je to pekné, ale potom už som sa začal nudiť. Nezachránila to ani obľúbená hudba z mp3. Stále to isté, palmy, figy, granátové jablká, skaly a stále dookola. Tiež tomu nepridá ani pocit, že idem len okolo jazera, kedže takmer celou cestou kúsok cez vodu sú križujúce sa ostrovy, čo tvoria skoro súvislú pevninu. V okolí Zadaru a pod ním, kde sa už miestami prechádza aj vnútrozemím to viazne úplne. Palmy a granátové jablká miznú, sem tam ostáva len pohľad na krásne domy. Na severe od Starigradu zas úžas, pre ktorý sa jazdí okolo pobrežia. Pohľady spestrujú neustále kľukaté zátačky, viacej skál a po ľavici holý poloostrov Pag. Nakoniec nevyšiel čas až po Rijeku, ale asi som o nič neprišiel. Iste by som to nechcel ísť v turistickej sezóne a horúčavach.

 Dubrovník
Dubrovník

Tankujem tu len raz, aj to minimum, aby som sa dostal do lacnejšieho Maďarska. Celkovo mám pocit, že Chorvatsko zdražuje, alebo je skôr dostupnejšie pre Nemcov, pre ktorých je po každej stránke lacné. Ako sa vozili konzervy a minerálka na dovolenku do Chorvátska, musí v tomto čase platiť dvojnásobne. Ubytovanie, síce som hľadal vždy hneď pri mori /veď voľného mali dosť/, ale ceny 20 /150 kuna minimálne, ich reč/ či 25 eur sú dosť vysoké. Za 15 eur ani nechceli počuť, ale zas som to neriešil hodinovým hľadaním toho najlacnejšieho. V reštauráciach tiež brutálne ceny, poloobed s nápojom /bez polievky/, 15 eur len taká fukota. Stále doteraz nechápem ako početnejšia nemecká rodinka mohla v reštike, kde som si dal palacinky /nie že boli najlacnejšie, ale mal som chuť/, nechať skoro 300 eur /platili 2050 kún/ za večeru. A boli spokojní, malý chlapec ešte hovorí /čo to po nemecky viem a rozumiem/, nech pochvália kuchára za dobré jedlo /chlapček bol spokojný, to áno, platil to všetko jeho dedo/.

Jediný výlet do hôr som si spravil výjazdom do parku Biokovo a výstupom na Sveti Jure. 50 kún vstup, mal som len eurá, karty nebrali. Vypočítal mi 7 eur, ale nezdala sa mu papierova päťka, asi čakal falošnú, tak ma radšej pustil zadarmo. Cesta je dosť zničená, úzka, som rád, že celkovo tam bolo len 5 áut. V sezóne to musí byť katastrofa, riešiť vyhýbanie sa, cúvať a za každym rohom skaly dávať pozor. Výška až 1762 m.n.m. s malým kostolíkom a nejaká modernejšia technická budova. Výhľad zakrývala oblačnosť na kopcoch, ale cestou sa dali vidieť dedinky Makarskej rivieri. V podstate pre budúcich návštevníkov, škoda času /alebo využitie len ako prírodná klimatizácia/.

 Sv. Jure
Sv. Jure

V mori som sa okúpal trikrát. Na juhu bolo celkom príjemné, nič čo by sa nedalo na 20 minútové poplávanie vydržať. Teploty príjemné aj v noci, cez deň sa šplhali na 22 stupňov a v tom to prišlo. Dávam kraťasy, keď už som ich bral a zapínam klimatizáciu. Motorkárov úplne minimum, jeden turista, pár domácich, zvyšok len skútre.
Po vzdialení sa od pobrežia si užijem posledné zátačky a ťahám do vnútrozemia na diaľnicu. Je tu tiež pekne sfarbená jeseň /oproti pobrežiu, ktoré bolo stále zelené/. Po prejdeni skoro 6 km tunela na diaľnici E71 úplne iný svet. 8 stupňov a pršiaca hmla. Dážď ma potom sprevádzal skoro aj celým Maďarskom.

1000 Šturcov

Týmto prívlastkom by sa dala zhodnotiť cesta a jazdenie v Bosne a Hercegovine. Bože, tá krajina je úžasná. Kopce, hory, pekná jeseň, lacný benzín, super asfalt, ľudia čo sa snažia komunikovať, aj keď hovorím po slovensky. Ale poďme postupne.

 Bosna
Bosna

Kontrola na hraniciach sa sústreďuje len na pozretie si čiernobielej fotky v občianskom preukaze, formalitka. Po prvých kilometroch na tomto území som si všimol, že červenotehlové chorvátske domy vystriedali domy zo šedej kvádry. Reštaurácie a hotely boli stavané veľmi honostne, niektoré fakt hradným štýlom. Platí ako v Rumunsku, kto na to má, si postaví palác, aj v úplnom zapadákove. Stále som nepochopil ich rýchlosti v dedine, raz bola 40, raz 50, raz 60 a aj 70. Niečo iné ukazovala i navigácia. Tak som išiel čo som potreboval. Ešte doma som si vybral nejakú prejazdovú cestu, vždy takú čo ukazuje google maps s čo najviac zátačkami. Po nížinatom území od hraníc na severe po Banja Luke, začína motoristická nirvána. Tipnem, je asi jedno, ktorý ťah si zvolíte na juh, všade samé kopce. Išiel som hlavnejším ťahom na Sarajevo a ďalej na čiernohorské hranice so 100 km záchadzkou od mesta Bugojno na západ. Pekné cesty, fakt moc pekné. Minimum premávky, žiadny zavadzajúci cyklisti, čerpacia stanica snáď na každom kilometri a najkvalitnejší asfalt z týchto štátov. Proste to bol vlastný pretekársky okruh /to som si uvedomil, keď mi hralo Iné Kafe z reprákov/. Ideálne zátačky, žiadne uťahováky na dvojku, pekné šturcovské zátačky, hore dolu a opačne. Nízkoprofilové sedemnástky držali, na spotrebu sa tu nedá jazdiť. Som si aj hovoril, prečo tu viacej Nemcov nezahrieva gumy na Poršákoch, ale možno cez leto je to iné. Na konci dňa ma boleli ušné bubienky od neustáleho tlaku z nadmorskej výšky. A keď sa cesta točí okolo rieky, to ma baví, už tam len železnica chýbala. Benzín sa pomaly míňal a bol čas aj niečo natankovať. Všimol som si ceny asi 1,80 za liter, ale cestopisy pred cestou nečítam, tak si hovorím, že dostali euro, tak im ceny nekresťansky zdvihli. Natankujem nejakých 20 litrov a dám sa do rozhovoru s predavačom na pumpe, že čo to majú za menu /už som si všimol na cenovkách tovaru vo vnútri skratku KM/. Konvertibilná marka, nejakých 1,93 za euro. Veď ten liter benzínu stál smiešnych 95 centov. Tu sa fakt neoplatí jazdiť na spotrebu, treba si to vychutnať plnými dúškami. Ale s rezervou. Domáci síce jazdia pomaly, ale radi si zátačky skracujú v protismere, to bolo skoro stále. Vozový park je tu zastaralý, vládne Golf II. generácie, biela, žltá a červená farba. Toto pokračuje aj v Čiernej Hore. Od Sarajeva to trošku predstavovalo, spolu aj s Čiernou Horou policajný štát /a to si mnohí sťažujú u nás, stále hovorím, že u nás je málo policajtov na cestách/. 4 dni po týchto krajinách a asi 10 meraní ručným radarom. Našťastie vždy oprotiidúci preblikli.

 Bosna
Bosna

Ako som už písal, ako len prejazdová krajina ma zaujala natoľko, že ako sa vždy píše, ešte sa sem vrátim. A je jedno či auto či moto, musí si to užiť každý a na hocičom.

Čierna Hora

Prvé kilometre absolvujem už po tme /no hold, v tomto období sa už o 18 hodine stmieva/. Na hraniciach nad mestom Pljevlja je dôkladnejšia kontrola. Už nestačí len fotka, treba aj papiere od auta a zelenú kartu. Nejaké otázky, kam idem, či som turista, prezreli kufor a pomaly ťahám do mesta Žabljak. Nejaký hotel /chcel som aj polpenziu/ som už mal vyhliadnutý z domu. V prvom ma odbili, že nemajú nič voľné, lebo som nebol Rus. V druhom, Hotel Javor, snáď nikoho nebolo. Polo slovensko-anglicky sa dohovorím, 28 eur s polpenziou, beriem dve noci.

Ráno výjazd po okolí s cestami na Kosovo a podvečer NP Durmitor. Ešte ráno na odporúčanie hoteliera navštevujem Crno Jezero. 5 eur vstup a parkovné, čiže drahé dve fotky čo som tam spravil. Hneď za tým to ťahám k mostu nad riekou Tara /už aj deň predtým v noci som tade išiel, ale nič z toho/. Je tam niekoľko nemeckých turistov, stánky so suvenírmi. Pár fotiek a ťahám to kaňonom Tara na juhovýchod. Pár pekných úsekov sa tam nájde, ale po úžase z Bosny, toto už beriem ako štandard. Vybral som si aj nejaké cesty mimo hlavné ťahy. Čiže po lazoch v kopcoch, kedže domy sú tam rozhádzané všade po horách. Sú to úzke cestičky, tak na jeden a pol auta, stretnúť domáceho je zážitok, najmä v zátačke, kde nie je vidieť. A oni nehľadia, jazdia dosť agresívne na také neprehľadné úseky. Ale škoda času, okrem popadaných kameňov /čo je po celej horskej Čiernej Hore/, sem tam prepadajúceho sa asfaltu a hádžucich odpadkov do rokliny /kedže iste sa tam smetiari do tych kopcov nešplhajú/, nie je tam nič moc vidieť. Ale túlavých psov je všade dosť /celé Rumunsko/.

Crno Jezero
most Tara

Premávky je opäť minimum /a to jazdím v pracovnom týždni/, žiadne kamióny z fabrík či do veľkých nákupných stredísk. Ani žiadny McDonald v horách, tu západ ešte nedorazil. Trošku áut je na ťahoch na hlavné mesto Podgorica, ale nič extra na čo sme zvyknutí. Veľmi ma zaujala cesta od Kolašin na juh na Podgoricu. Klesanie z hôr, samý tunel, proste krása. Celkovo tych tunelov v skalách spolu aj s Bosnou zažiješ viacej ako v celých Alpách /snáď som to neprehnal/. Z tohto hlavného ťahu potom odbočujem na R18 na Šavnik. V tom úseku asi 30 km som nestretol ani auto. A to si zas užívam, úžasná kľukatá cesta, nedá sa sústrediť na pohoria a sfarbené stromy, proste to je zas o zábave za volantom. Mám pocit, že som s autom naplno zžitý a už som aj pochopil čo to znamená ta turbo diera, spomínana pri každom televíznom teste o autách. Stále prevládajú staré Golfy a stále jazdia aj v protismere. Ráno sa len zobudím, vyrazím na cestu a prvé čo vidím, zas dva červené Golfy II. generácie. Oni ich tu snáď ešte vyrábajú.

Durmitor
Durmitor
Durmitor

Podvečer vybehnem hore na Durmitor. Idem z juhovýchodu. Na rýchlovku je toto ideálne miesto z hlavného ťahu. Je to kratšie do sedla. Na vrchu 2 auta a po chvíli tam vybehli dvaja miestni motorkári. Zmrznuti, hore len 6 stupňov. Dosť ta cesta ide akože po vrchu kopca, pripomínalo mi to rumunsku Transalpinu. Prešiel som to celé, ale na druhej strane pri laze Trsa /to sa nedá nazvať ani dedina/ to vyzeralo veľmi stratene, bez civilizácie. Videl som doma na google maps /nemám so sebou internet/ aj inú cestu cez Durmitor, ale navigácia ju neukazovala, benzín sa mi zas míňal /no s prázdnejšou nádržou je auto aj o 50kg ľahšie/, tak sa vraciam cez Durmitor, tak ako som prišiel. V Žabljaku natankujem, cena tak 1,11 za liter benzínu, vo veľkých potravinách nakúpim čo treba /ináč lacno tu je v potravinách, naopak draho v reštikách a baroch/. Na hotely večera /bál som sa nejakých domácich špecialít v podobe kozej či jahňacej hlavy/, raz jahňacie mäso so zemiakmi, druhykrát ľahká dusená zelenina, som rád.

Posledný deň smerom na pobrežie, to zo Žabljaku klesaním ťahám po P5 na mesto Nikšic, kde pod ním zastavujem, alebo skôr zas vystúpam zákernými uťahovákmi k posvätnému miestu Manastir Ostrog. Zaujímavé kostolné budovy opreté o skalu. Vyzerá, že tam ešte žijú nejakí kňazi. Turistov je tam dosť. Dá sa vojsť aj dovnútra a po schodoch vystúpať do tej najvyššej bielej veže. Vstup zdarma.

 Ostrog
Ostrog

Pod Podgoricou smerom na Cetinje zas pokračuje pekná cesta cez kopce, dvojprúdovka hore, kde sa dá dobre vyšantiť aj s miestnymi pretekármi.

Poslednú väčšiu zástavku volím v NP Lovcen. Vstup 2 eura, vrátnik je milý, porozpráva sa, aj vysvetlí kam cestou ďalej /kedže väčšina to potom, ako aj ja, ťahá na kotorske serpentíny/. Úzka cesta, ale už ma po tych stovkách najazdených černohorských kilometroch neprekvapuje. Opäť si hovorím, som rád, že tu nie je teraz plná turistická sezóna. Na vrchu je mauzoleum. Výhľady zakrývajú oblaky, zima, len 10 stupňov. Cesta na peši z parkoviska vedie snáď cez tisícky schodov, asi tak ako to je vysoko, 1580 m.n.m.. Na vrchu sa ešte platí vstup 3 eura, miestny zabávač vysvetlí čo to o sochách. V pohode sa dohovorí aj s Nemcami, isteže po nemecky. Vie niečo aj o Slovensku, len zasrandujem čo to na ich pikantné slovíčka a hovorí mi, že vie, že nemôže používať ich slová na kohúta a nápoje u nás.

 Mauzoleum
Mauzoleum

Z vrcholu zbieham inou cestou na známe kotorské zákruty. 25 značených vracákov. Asi záleží odkiaľ od Kotoru sa vydáte, lebo sa mi zdalo, že ich tam je len 15. Cesta už dosť zničená, úzka, dosť miestnej dopravy a radosť bola tam stretať autobus. To sa nezaobíde bez cúvania a vyhýbania sa z obavy o späťáky. Ale vyhliadka nad touto časťou pobrežia a kopcov stojí za to. Asi najkrajší statický moment cesty. Keď som to zbadal ešte spoza volantu som si povedal: „ty vole, to je j*ba“. Po vystúpeni a zahľadení sa, som mal pocit, ako keby sa tá krajina nerozprestierala do diaľky, ale sa zdvíhala predomnou ako veľké kinové plátno. Fakt krása. Už len výhľad kazil drobný opar z iste sa meniacej teploty pri pobreží a na horách.

Kotor
Kotor
na kotorských serpentínach

Prešiel som si kotorský záliv, to sú palmové raje pre nás, natankoval posledný lacnejší benzín v Herceg-Novi, nakúpil sladkosti domov, aj nejake víno a postupne si užíval prímorský svet na sever cez Chorvátsko.

Pridané: 14.11.2016 Autor: nevo pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (2 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (5)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria