Tunis 2003, časť druhá 2/3

Oprava defektu v Gabes

Dnes ráno vyrážame severovýchodne do národného parku Bou-Hedma. Bedeker hovoril o krajine saván a stepí, o bohatej faune zastúpenej druhmi, ktorých mená mi nič nehovorili. Že ale kecá ako "Desperado", som netušil. Realita žiaľ bola iná, krajina nezaujímavá, fauna žiadna, teda ak nerátam domorodú pastierku oviec.

Sklamaní pokračujeme smerom na El-Djem, čo znamená, že sme vsadili na kartu histórie. Cesta ubieha nekonečnými cestami medzi olivovými sadmi. O jediné spestrenie sa postaral Ondro. On, maximálny odporca offroadu si krátil chvíľku obiehaním nákladiakov šotolinovými pásmi, o ktoré bola rozšírená inak úzka asfaltová cesta. Tak do púšte nešiel a teraz si to tu po šotoline v 120-tke šije okolo nákladiakov. Nechápem...
Dorážame do El-Djemu a je to skutočne dobrá satisfakcia za nepodarené doobedie. Stojí tu najväčší „africký“ rímsky amfiteáter, do ktorého sa vošlo 27 000 divákov. Je síce hodina do ukončenia návštevných hodín, ale to stačí na to, aby sme to preliezli dokonale. Tá stavba je veľmi zachovalá a hlavne ozaj impozantná. Je celkom jedno, či stojíte na najvyššie dostupnom poschodí tak, ako ja, lebo Michal by si neodpustil sa vyškriabať na najvyššie nedostupné miesto stavby a pozeráte dole do kotla. Alebo naopak, stojíte dole v aréne a predstavujete si krvilačný dav čakajúci len na to, kým vám niekto rozčesne sekerou hlavu. V každom prípade som mal ten pocit, ako keby som sa práve vyhol oproti idúcemu nákladiaku, ktorý vynieslo v pravotočivej...

El-Djem

Počasie sa začína kaziť, je pod mrakom, časom dokonca mrholí. Tentoraz smerujeme k pobrežiu do mesta Madhia. Vychutnáme si tu pohľad na nádhernú piesočnú pláž. Jednoruký Pepo praští motorku o zem, ako už niekoľkokrát, lebo tak to chodí, keď karuje jednoruký lazar a dohadujeme sa, kde sa dnes zložíme. Keďže už sa pohybujeme po pobreží poznačenom turistickým ruchom, nejaká stanová romantika v opustenom kaňone nehrozí. Smerujeme po pobreží na Soussse a v Monastire nakoniec po dlhom hľadaní nachádzame hotel, v ktorom boli ochotní schovať aj naše motorky, ktoré po záverečnej skončili v reštike. Túto sme na revanš použili a spravili ochotnému majiteľovi tržbu. Po večeri, aby som zas ráno nezdržoval, vybral som sa do sprchy. Na moje prekvapenie som však v umyvárke okrem umývadla a pozor, klasickej misy sprchu nenašiel. V duchu si vybavujem rozhovor s majiteľom a slová WC, dusche, mi znejú v ušiach. Letím za chalanmi, že ako sme sa to dohodli a kde sú tie sprchy. Tak sme lietali po celom poschodí a nielen našom, ako traja pátrači, ale po sprchách ani stopy. Sklamaný som sa rozhodol použiť aspoň veckovú klasiku a konečne si po takmer dvoch týždňoch pri tom aj posedieť. Usadil som sa, zavrel dvere a v tom sa to stalo. Zbadal som vodovodnú batériu ukrytú za dverami a razom mi došiel aj význam odtoku, ktorý som mal pod nohami. Sprchoval sa už niekto z vás a pritom sedel na mise a tlačil? Nie? Ha, tak som bol prvý...

Ráno nás vítalo sychravé počasie, no čo, sme stále severnejšie a polovica apríla ani tu neznamená teplotné rekordy. Smerujeme k Sousse, centru tuniského turizmu. No nie je to zrovna to, čo by sme vyhľadávali, ale keď už sme tu, škoda to vynechať a ešte by sme aj naštvali Ondra. Tak sme sa prebíjali preplnenými ulicami a snažili sa dostať k Medine (historické centrum mesta). Motorky sme zaparkovali na námestí Farhat Fachet, ktoré tvorí akúsi korunu tohto dopravného chaosu, cesty, ktorých kapacita bola dostatočná naposledy v čase, keď z tadiaľto odišla posledná karavána, sú tu navyšse preložené železnicou. Rozdelili sme sa na dve skupiny a pokiaľ išla česká časť na prehliadku, dali sme si s Ondrom po kebabe, keďže mi už zase črevá fungovali v normále. Keď prišla rada na nás, vybrali sme sa prezrieť ribat (vojensky kláštor). Je to údajne jedna z najpozoruhodnejších islamských stavieb. Keďže je o mne známe, že som kultúrny barbar, jedinou pozoruhodnou vecou na tejto stavbe bola veža, z ktorej bol dobrý výhľad na škaredé mesto.

Medina bola spleťou úzkych uličiek plných turistov a obchodníkov strkajúcich vám do rúk všetko možné, so spoločným menovateľom. Bolo to úplne k ničomu, teda ak to neberiete ako gift za bakšiš. Z tejto turistickej strany Tunisu som znechutený a na nálade mi nepridala ani návšteva stredomorského prístavu Port el Kantaoui. Na rozdiel od Sousse to bolo dokonale upravené mestečko s pekným jachtárskym prístavom. Ondro sa rozplýval, kameroval všetko od parkoviska cez prístav až po golfové ihrisko. Podľa neho to však bolo po tom fádnom piesku a nekonečných kameňoch super, proste hltal to ako Kelišová výlet do Talianska.

Port El-Kantaoui

Napriek sychravému počasiu a na moju radosť, smerujeme ešte do vnútrozemia, do Kairouanu, ktorý je svätým mestom islamu, hneď po Mekke a Jeruzaleme. S blížiacim sa mestom rastie aj počet kockovaných šatiek na hlavách miestnych obyvateľov. Keď pár kilometrov pred Kairouanom nakupujeme v malej dedine bagety a bogu, nedá sa nevšimnúť si veľký portrét Saddáma nad pokladňou, hlavne keď po mojej prvej otázke vedenej v angličtine sa ma pýta, či som Američan. Moja odpoveď, že Čechoslovak ho upokojí a tvrdí nám, že to je dobré, že to sme teda dobrí ľudia, ale keby sme boli Američania, tak... a len si priložil vystretú dlaň pravej ruky pod hrdlo a prudko potiahol zľava doprava. No zahraničná politika USA nie je v islamskom svete zvlášť populárna. Pri vstupe do mesta sme zastavili pri budove s turistickými informáciami o celom meste. Hneď za ňou sa nachádzali dve obrovské nádrže plné vody. Boli to Aglabovské nádrže, ktoré už od roku 862 zásobovali mesto vodou.

Keďže sa už zvečerilo a mali sme málo času, vybrali sme si len jednu mešitu, a to Grande Mosque, ktorá je údajne najväčšou mešitou na africkom kontinente. Cesta k nej viedla pozdĺž mestských hradieb, ktorými je obkolesené celé mesto. Po úzkych uličkách na nás zazeralo mnoho tvárí s kockovanými šatkami na hlavách. Vážne som nemal pocit, že by boli nadšení našou prítomnosťou. Boli sme podozrivo bieli, Američania pred pár dňami zaútočili na Irak a my sme v centre islamu na africkom kontinente. Keď sme zastali pred mešitou, dozvedeli sme sa, že dnu sa nesmie. Vzápätí sme však dostali ponuku, že si ju môžeme prezrieť zo strechy oproti. Tak sme sa s Ondrom vybrali prezrieť ten pohľad, spraviť fotky. To, že sme sa nechcene nechali zatiahnuť do kšeftu s kobercami, sme netušili. Hneď potom, ako sme si spravili fotky zo strechy, boli sme donútení absolvovať aj prehliadku dielne na výrobu kobercov.

Kairouan, výroba kobercov

Tu sme už pochopili o čo ide a všetko rezolútne odmietli a kráčali späť k motorkám. Už keď sme sa približovali k chalanom podľa farby slonovej kosti a výrazu v ich tvárach, ktorý som naposledy videl na spolužiakoch pred štátnicami, sa dalo tušiť, že to bolo ešte hustejšie. A že teda bolo. Ako Pepo vravel, hneď, ako sme odišli, prišli predavači kobercov z konkurenčnej dielne a o bitku bolo postarané. Mastili sa tam okolo motoriek a nikoho nezaujímalo, či chceme vôbec vlastne nejaké koberce kúpiť, alebo nie. Takže sme naskákali na motorky a zastavili až za mestom. Bol už večer a my sme nevedeli, kde prespíme. V Kairouane sa nám už moc nechcelo, ale stmievalo sa, dážď bol na spadnutie a nič iné nebolo v ponuke. Pepo sa chcel vrátiť a prespať v meste, čo som ja odmietol a vyšla z toho jediná ostrejšia výmena názorov na celej ceste. Pri pohľade do mapy ma napadlo presunúť sa do asi 100 km vzdialeného letoviska Hammamet. Chalani sa pridali, tiež nemali chuť spať v Kairouane, Pepo bol prehlasovaný a my sme sa vydali do Hammametu. Takže sme po prvýkrát išli po tme, napriek tomu, že sme mali strach z množstva neosvetlených vozov a áut. Keď po asi desiatich minútach začalo pršať, a to tak, že až v duchu som cítil, aké slastné morálne víťazstvo prežíva Pepo, veď on nám to predsa hovoril. Takže sme v tme, daždi a po zlých cestách dorazili do Hammametu. A tu sa misky váh morálnej prevahy znova preklopili na moju stranu, keď sme sa na ulici plnej nádherných hotelov, po dohode so správcom ubytovali v jednom z nich. Hotel bol celkom prázdny a uzavretý. My sme sa za pár šupov ocitli v dvojizbovom apartmáne, kde každá izba mala svoju kúpeľňu, v super kuchyni sme mohli variť večeru a v spoločnej obývačke pozrieť video. No luxus, aký by som na tejto ceste nečakal. Kde bol proti tomu Kairouan.