Tunis 2003, cieľ Sahara 5/5

Na dnes sme si dali iba sto kilometrov, ktoré ale viedli cez najväčšie africké soľné jazero. Prejazd tohto jazera je skutočne riadny zážitok. Samotná jazda ani nie, možno tak pre šprintérov, pretože stredom jazera vedie cesta. 64 km dlhá rovina bez akejkoľvek zatáčky, stúpania alebo klesania. Ale možnosť na vlastnej koži si odskúšať fatamorgánu a pohybovať sa v dokonale rovnom bielom priestore, kde rozlíšiť prechod medzi nebom a zemou skutočne nešlo, bolo ozaj fascinujúce. Túto dokonalosť len sem - tam narúšali kanále prerazené nánosmi soli. Jazero bolo v minulosti považované za veľmi nebezpečné, pretože sa v ňom stratili mnohé karavány a aj v súčasnosti sprievodcovia neodporúčajú opustiť spevnené plochy. Zhruba v strede cesty je menšie odpočívadlo, samozrejme obkolesené pultmi, na ktorých sa dali kúpiť soľné ruže rôznych veľkostí a farieb. Keďže v tomto čase sem takmer žiadni turisti nechodili, len čo sme zastavili, tak sa za nami obchodníci rozbehli ako muchy za lajnom. Tentoraz sme mali dosť času, čo je zrejme základný predpoklad úspešného zjednávania, a tak sa nám darí cenu dostať na sprievodcom odporučenú štvrtinu. Keď som bol práve v najväčšom zbíjacom zápale, ozvalo sa mi za chrbtom nepríjemné železné buchnutie. Moje predstierané rozčúlenie sa v momente zmenilo na skutočné, hneď ako som zbadal toho domáceho trotla v tom starom bordovom Une, ako to napálil na celkom prázdnom parkovisku rovno do môjho Varadera. Keby som nemal zaradené, tak by šlo k zemi. Stojan sa už zaklápal a len tá jednička to „podržala“ značku som narovnal a kufor to chvalabohu vydržal. Ich predstava o ospravedlnení je zvláštna, začali mi ešte s väčšou intenzitou tlačiť všelijaké blbosti, ale vrchol bol, keď doniesol tak polmetrový bubon a presviedčal ma, že ho vytiahol špeciálne pre mňa a v celej Afrike lacnejší nezoženiem. To, že som bubon vôbec nechcel tu nebolo podstatné a keď som namietal, že ho nemám ako zobrať, okamžite sa ochotne podujal priviazať to monštrum na motorku. Zlaté predavačky socialistickej éry.......“ čo chcete??? Nemáme!!!“

Chott el jerid

Za dve hodiny sme boli v cieli dnešnej cesty. Bola to saharská oáza Douz. Za touto oázou sa nachádzajú už len sťahovavé duny a nekonečné more piesku. Napriek cenovo lákavým ponukám si radšej vyberáme kemp. Pod slameným prístreškom staviame iba moskitiéry. To že sme sa rozhodli pre kemp, bolo fajn. Boli tu totiž podobne postihnutí blázni ako my. A tá rôznorodá technika, ktorá sa tu dala vidieť stála za to. IFA na kolesách vyšších ako ja, neidentifikovateľný štvornápravový ťahač, upravené džípy ako aj staručký wilis-sahara edition. A čo mi tu chýbalo? No pri toľkej prevahe nemcov ich národná značka - BMW. Jazdili sem na hondách, yamahách, hodne bolo DR-iek, čo ma prekvapilo, tak často sme stretali MZ-ty s yamahovými motormi. Ale kde len boli tie BMW? Nie že by som tým chcel niečo významné povedať, ale poznáte ma....

saharou

No a keďže slnko bolo ešte vysoko, zhodili sme kufre a po prvýkrát naľahko vyrazili za oázu priamo do dún. Blbli sme ako malé deti. Jazda pieskom je neuveriteľne super, keď na motorke nie je bagáž a na kolesách sú štuple. Horšie sa len odhadovalo, ktorá duna je pevná a v ktorej sa „stratím“ aj s motorkou. Nakoniec aj Ondro, ktorý celý čas tvrdil že toto on nemusí - kapituloval a vyrazil za nami. Ale aj tu si treba dávať pozor. Stačí sa chvíľu opájať jazdou a zrazu zistíte, že ste v žltej pustine sami. A orientovať sa tu, tak na to som bez GPS slabý a skaut som nikdy nebol. Po chvíli blbnutia začali okolo nás vodiť aj karavány s turistami. Od jedného „místňáka“ Pepo vymenil afriku za koňa. No berber na motorke a za ním cválajúci Pepo v kombinéze na koni, tak to bol pohľad... A že ho tá jazda vzrušila, teda toho koňa, no asi to bol nejaký prisleplý buzik, keď ho tak vzal Pepo... Ale, že tento večer ešte budeme zháňať nemocnicu, tak to sme netušili. Pepovi sa podarilo pri skoku cez dunu dopadnúť do čerstvo naviateho piesku a spolu s afrikou išli cez budku. Zničeného Pepa odviezol Michal k doktorovi a my sme pomaly s Ondrom odpratali motorky vrátane buchnutej afriky do kempu. No aká bola nálada v kempe asi nemá zmysel popisovať. Pepo po návrate od doktora mal prvú vyvolanú fotku z tejto cesty, ktorá našťastie nepotvrdila zlomeninu, ale doktor mu to aj tak chcel dať do sádry, čo Pepo odmietol. Nakoniec sa dohodli, že zajtra pôjde do Kebili k ortopédovi. Afrika na tom nebola až tak zle, mala vlastne len nosnou klietkou pod prednou maskou pritlačené riadítka takže nešlo zatáčať. Pod tlakom okolností sme sa dohodli zajtrajšiu jazdu púšťou zrušiť, opraviť motorku a podľa vyjadrenia ortopéda buď zvoliť najľahší návrat, alebo zabezpečiť odvoz motorky a Pepa do prístavu.

rovnanie Afriky

Hneď ráno Ondro zobral Pepa do nemocnice a ja som s Michalom začal robiť na afrike. Odstrojiť to bolo jednoduché, horšie to bolo s rovnaním tej klietky. Aj keď sa to javí ako spleť tenučkých trubiek, tak tá sviňa je pevná ako viera islámskeho extrémistu. Po kempe sme začali zháňať páčidla a iný „originál honda vercajg“. Rúčka z lopaty a starý čakan boli úplne ideálne v spolupráci s gurtňami, ktoré sme mali na viazanie v lodi sme vytvorili presvedčovací prostriedok, ktorému by neodolal ani čo. Po návrate chalanov z nemocnice bolo veselšie. Doktor to Pepovi vyviazal dal mu nejakú masť a Pepo sa rozhodol pokračovať po vlastnej ose. Do večera sme už iba oddychovali.

Pokračovanie nabudúce...