Kolkovaná Ukrajina s endurkovým úsmevom

A ako vždy sa čaká a čaká... na kamoša Roba, člena našej trojčlennej partie. Za ten čas s Ľubošom spomíname, ako nám to minulý rok v Rumunských Karpatoch šlo super a ako aj Robova moto Jawa 250 Sport konkurovala našim Kawasaki KLX 250 a Beta ALP 4.0, bez hanby a poruchy.
„Konečne!" Sme traja!

Robo chcel ako bočné kufre použiť 30-litrové modré plastové sudy, ale keď zistil, že po minuloročnej úrode sliviek smrdia ako starý cap, rozhodol sa správne pre plastovú bedničku na ovocie. Darmo, je to záhradkársky typ. Výbavu berie alpským štýlom: stan, spacák, makovník a liter mlieka. Robo je proste bezstarostný opak nás.

I. Deň: Dobšiná - Pastilky UK (Perečínsky rajón)

Plánom prvého dňa je prísť na hranice s Ukrajinou po najmenej frekventovaných cestách-necestách a kochať sa nádherným vidiekom Slovenska. Nakoľko sme enduráci, patrí k tomu aj veľa lesných skratiek. Ja ako navigátor (veď som to celú zimu plánoval) pomocou navigácie určujem dnešnú trasu. Popri našom Slovenskom raji cez Mlynky, Delavu, Gelnicu, okolo Ružína cez starý železničný tunel Bujanov smerom na Červenicu. Pri vysielači Dubník spomíname, ako sa tu pred 3 rokmi pokazila Robova Jawka. A veriac, že po minuloročných 2500 km Rumunskom to dnes v pohode dá, schádzame do Zamutova. Ale pár km ďalej si Jawka povedala, že ona tak ďaleko na východ nejde a zvalila vinu na prevodovku. Bola však taká ohľaduplná k svojmu milujúcemu majiteľovi ( vernému Jawákovi), že mu nechala funkčnú aspoň jednotku a dvojku na návrat domov.

Po poslednej foto v trojici už oveľa svižnejšie prechádzame okolo Stariny a z Ulíča starou cestou do Ubli ďalej na hranicu. Po dôkladnom prezretí Ukrajincami, či náhodou nepašujeme cigarety, u mňa objavujú tašku s liekmi. „A što éta, drogy?!“ A svojím rusko-slovenským habkaním (veď som zmaturoval z ruštiny) vysvetľujem, že mám manželku lekárničku, ktorá sa o mňa veľmi bojí (asi ma má ešte stále rada). Vybaľujem pol kila liekov, o ktorých netuším, na čo vlastne sú. (Toto nejak preglgol, ale Betine nečitateľné VIN číslo ho zamestnáva viac. Po prelúštení celou colnicou sa konečne ocitáme šťastní na ukrajinskej strane. Meníme pár eur za hrivny a zisťujeme, aká je to nádherná zem – kvalitná kolkovaná vodka za 3 eurá. Toto si nenechávame ujsť a prelievame ju hneď do plastovej fľaše. Bivakujeme na ukrajinskej strane pri rieke Pastilky. Voda spenená, ani rybky nevidieť, ale aj tak to riskujeme a oplachujeme naše zaparené mužské egá. Veď spíme spolu a v maličkom stane. Pre istotu sa radšej v spacáku zipsujem!

II.Deň: Pastilky - Sinevir (Volovecký a Mižhirský rajón)

Chceme dnes zdolať planinu Runu. Prechádzame zakarpatským vidiekom, kde domáci takých ako sme my dvaja, vidia len výnimočne. Na planinu volíme výjazd cez Lumšori, kde v kúpeľnej dedinke nás navigácia navádza na pomerne strmú lesnú cestu. Za malým jazierkom nás čaká prvá skúška prejazdu našich moto. Pred veľkou mlákou krútime hlavami... kadiaľ? Ľuboš volí sprava a už brúsi zapichnutý v bahne. „Ha ha ha“, smejem sa hlasno. Mal si ísť ako ja! Zľava! A rehoceme sa už obaja. Ja hádžem svoju KLX-ku na zem a pomáham Bete z toho marasu von. Vzdávame česť jednotlivcom, ktorí sa tu odvážia sami.

Ďalej, až po betónku sa nám ide v pohode, len občasné spojkovanie, aby to naše naložené malokalibrovky vôbec dali hore. Na vrchole pofotíme opustenú vojenskú raketovú základňu a dole schádzame najprv strmou rozbitou cestou a pokračujeme nádhernou dolinou až do Turja Poljana, kde konštatujeme, že tadiaľ by sme to hore určite nedali. Následne prechádzame oblasťou minerálnych prameňov a kúpeľných miest. Poriadne vyhladnutí v Poljane ochutnávame domáce špeciality a nedá nám pridať v tej upeke aj čapované pivko.

Dobre posilnení mierime do Volovského rajónu netušiac, že práve tam nás očakáva policajná kontrola (DAJka), ktorá si istotne pomyslela: "Aha idú EURá na motorkách" nás zastavuje a posiela do nejakej miestnosti na výsluch.

Gavaria, že sme prešli nejakú ich myslenú bielu čiaru a pýtajú od nás po 200 ečiek. Zagúľame očami od tej sumy a aj od pomyslenia, že máme v sebe ešte aj po jednom pive. Vyjednávame. "Veď tam nič nebolo, akurát len jamy na ceste!" To na nich nijak nezaberá a tak skúšame niečo iné. Vravíme im: "Aj my sme policajti a u nás sa kolegom pokuta nedáva! A čo nám povedia naše ženy doma? Kde sme tie peniaze minuli? Vari na ku...? A vlastne ani toľko dengi nemáme!“ Toto už zaúčinkovalo a po 2 hodinách sa rozchádzame ako najlepší kolegovia o 20 eur ľahší. To že sme mali po pivku a že nie sme žiadni policajti nám troška dodáva na nálade. " Začíname dobre!"

Dnes máme v pláne ešte stihnúť Sinevirské jazero a múzeum pltníctva na Čiernej vode. Zo Sineviru, kde platíme symbolické vstupné, sme troška sklamaní. Konštatujeme, že sú aj krajšie miesta. Múzeum pltníctva po povodni je v chátrajúcom stave, ale aspoň pri ňom nachádzame miesto na noc. Zabúdame síce odtiaľ urobiť zopár fotiek, ale cestu ďalej natáčame . Kto bol na UK vie porovnať stav ciest tam a u nás. Jama na jame, obrovská prašnosť, slalomujúce autá medzi krajnicami, ako aj šumne dievočky v lodičkách zháňajúce dobytok domov. Už sa nebudem doma sťažovať na naše cesty . Ale aj na to je liek - súbežná jazda pri plnom plyne. Sme najrýchlejší a ani jamy už tak necítiť. Tu by mali testovať odpruženia a držiaky kufrov!

III. Deň: Sinevir - Hoverla (Chustský, Rachovský rajón)

Hneď z rána dopĺňame do prázdnej plastovej fľaše vzácne tekutiny, samozrejme, kvôli dezinfekcii. Hľadáme výjazd od Koločavy na planinu Krásna. Nevieme, či nás klame navigácia, alebo miestni obyvatelia, ale obe nás navádzajú niekam mimo mosta rovno do potoka. A ako neskôr zisťujeme, nemýlili sa. My sme to radšej aj tak zabalili pred neschodným úsekom v potoku pre naše naložené moto. (Možno, že vyššie by sa to zlepšilo?)

Meníme plán na prechod známou cestou II. triedy Koločava - Komsomoľsk.

Začiatok cez lazy až do sedla zdolávame bez väčších problémov, pofotíme výhľady a spúšťame sa pravou cestou do Komsomoľska. Aj keď to už poznáme z cestopisov, trocha nás to zaskočilo. Strmé vymyté padáky a potok ako cesta, to sme nečakali.

Búšiacim srdiečkom a topánkami plnými vody schádzame bez jediného pádu dole a pokračujeme 50km katastrofálnymi cestami do Dybova, aby sme v soľných banských jazerách Solotvina zmyli prach z ciest. (Vytvorili z toho kúpalisko a zábavne centrum.)

Video: Zakarpatská Ukrajina 2015 I. časť

Cez Rachív do Hoverli prichádzame zdolať známu vojenskú cestu. Je už síce podvečer, ale rozhodujeme sa, že to do sedla za 45 min dáme. Darí sa nám to napriek môjmu pádu. Odniesol si to len ulomený chránič rúk a moja naštrbená istota. V sedle staviame stan a pred dotieravým hmyzom sa schovávame do chaty k strážcom parku

Debatujeme s nimi pri pivečku o vojne na východe, životnej úrovni, o mobilizácii chlapov do 50 rokov kvôli konfliktu na východe krajiny a aj o tom, že Česko a Slovensko je im blízke (pozerajú naše vysielanie) .

IV. Deň: Hoverla - Sucevita RO

Privstávame si, a na lačno vybiehame na najvyšší vrchol Ukrajiny - Hoverlu 2061 mnm.
Staré hraničné kamene bývalého Československa nám ukazujú, kde až siahali kedysi naše hranice.

Lúčime sa so strážcami a travezom mierime pod vrch Petros, kde schádzame pravou cestou kamenistými serpentínami do Vorochty. Cez lyžiarske stredisko Bukovel vchádzame do mesta Putyla, kde obedujeme a aj s pivečkom platíme spolu menej ako 4 eur v prepočte. Ďalej po prevažne šotolinových, povodňami zničených cestách a častých vojenských kontrolách, hľadáme hraničný prechod. Po doplnení kolkovanou prevenciou, predbehujeme obrovskú kolónu hraničného prechodu Terebleche a po 30 minútach sa bez najmenších problémov ocitáme v EU Romania. Obava z nečitateľného VIN -ka na Bete je razom preč.

V. Deň: Sucevita - Bucín

Po prenocovaní v rodinom ADAC kempe v Sucevite, hľadáme najkratšiu cestu do hôr. Tam sme doma. Sedlo Magura- Moldovita- banská dolina Stulpicani (betónka) - sedlo Tarnita to je trasa, ktorou sa dostávame do doliny k Bicazkému jazeru. Minulý rok v Rumunsku sme ho tesne obišli, ale teraz sa nám to darí. Dokonca sa tu po prvý krát stretávame s krajanom.

Po výdatnom obede tesne pred Bicazkým kaňonom (nechávame si ho na inokedy) odbočujeme vpravo na Telec smer Hagota. Nádhera! Nádhera! Do poznámok zapisujem: Super šotolina, nádherná príroda, vrátiť sa sem!

VI. Deň: Bucín - Odoreu

Za priesmykom Bucín, kde trávime noc, si chceme pozrieť soľné a minerálne žriedla. V Praide nám ani zavretá rampa nebráni vojsť do banského územia starej soľnej bane. Neunikáme síce pohľadu strážnika, ale po krátkom vysvetlení, že si to len trošku pozrieme, nám motorky ochotne aj postráži.

Po obede sa u nás začína už prejavovať clivota za domovom, ale chceme ešte prejsť rest z minulého roka nad Baia Mare a tak volíme čo najkratšiu trasu: Sovata, Reghin, Beclean, všade kvalitnými zvlnenými cestami skoro bez áut, až po Dej. Priesmyk na ceste 18B do Targu Lapus, nás ale veľmi sklamal. Očakávali sme šotolinu , ale bohužiaľ euro- fondy boli rýchlejšie. Prekvapil nás čerstvo vyasfaltovaný koberec. Čo už, aspoň dobrý typ pre chopprákov.

Ale nakoniec sme si aj my užili kamenistú hrko-tálku a to odbočením tesne za priesmykom Gutai na Izvoare. Keď sme zbadali jazero Firiza, vychutnali si to aj naše spotené telá.

Vpálili sme to medzi návštevníkoch rovno na pláž. Aj by sme tu ostali, ale strach o moto nás smútiacich, odháňa hľadať si nocľah inde.Ešte ani teraz nevieme, či z tej vody, alebo nás takto chceli z Rumunska odprevadiť, nám večer vyhlásila vojnu všelijaká lietajúca háveď.

Ľubošova drôtmi porastená hlava až po obočie im nedávala žiadnu šancu, tak si to vychutnali na mojej malej hlávke. Nóó, postupne sa zväčšovala, až som mal obavu, čí mi nebude moja prilba malá.

VII. a VIII Deň: Odoreu - Dobšiná

Pálime nudným Maďarskom a pre znovuzrodenie našich tiel ostávame do ďalšieho dňa v termálnom kúpalisku Tiszaujvaros. Ráno vysmiati sa cítime ako po rekondičnom pobyte. Ale ten čas odlúčenia od rodiny spôsobuje medzi nami súboj o prvenstvo - byť doma čo najskôr.

Video: Moto zakarpatská Ukrajina 2015 II. časť

Na záver chcem poďakovať našim drahým polovičkám, ktoré nás do sveta pustili a držali palce, navigácii za nájdenie domova, doktorovi Iľkovi za super počasie, kamošovi Robovi za skrátenie cesty o dva dni, a najmä nám dvom za bezponorkový super výlet.