„Blog“ Projekt z cesty do terénu – Narodzeňinové kroseňí v Morafském Jáňe

Landal:

Premiéra mojej „krosy“ aj moja na skutočnom tréningu. Mikulec nevie zhltnúť, že moje endurko volám „krosa“. Ale veď to je úplne oholený ostrý 2T, tak čo iné by to malo byť pre človeka jazdiaceho doteraz Afriku a LC4-ku?

Trať je úplne fajnová, hlavne skoky sú nezákerné ako v odskokoch, tak aj doskokoch. Preto si trúfam postupne viac skákať. Trošku sa vozkám, a ono to aj ide, ale potom dostávam „kvapky“ od Mikulca. Začať treba základom, a to je jazda v stúpačkách. Dobre, žiadny problém...

No prd! Problém to bol ohromný. Sedím veľa, a ak aj stojím, tak v zatáčkach „zasadám“ skoro, a „vysadám“ neskoro. V zákrutách to mám podtočené, a tak sa tam zopár krát zložím. Ale padá sa tu dobre, do mäkkého. Keď začnem viac stáť, predné stehná sa postupne hlásia so svinskou bolesťou.

Postupne zisťujem, ako to je s tým státím, aj že tomu treba v zatáčkach jednoducho prikúriť, aj že to treba položiť do tých zákrut, aj že cez blatko len zadok dozadu a držať plyn, tie štuple to podržia ...
Lenže to všetko vládzem spraviť tak 1 kolo. V druhom prestávam fyzičkou stíhať, takže sa skoro vždy prihodí nejaká chyba. Tým stratím rytmus aj sily, a tretie kolo už je skôr hanba než jazdenie... Keď už aj cca 13-nástročná bloncka (aj keď pekná, v tom by problém nebol..) je na 85-ke neporovnateľne lepšia než ja, tak to chlapskému egu ktovie ako nepridá.

Bol to krásny deň. To, po čo som si šiel, som aj dostal. Konkrétne rady, na čom robiť. Jasne som videl, ako to vyzerá u tých, čo to vedia, a ako to vyzerá u mňa. Celý deň mi chodilo po rozume Sokratovo „Viem, že nič neviem!“. Ja k tomu musím ešte dodať svoje: Viem, že nič nevládzem!“.

Rozhodnutie zapojiť do prípravy na rally krosové jazdenie bolo určite správne. Mám pred sebou kopu roboty, ale jej výsledkom by mala byť oveľa lepšia fyzická a jazdecká pripravenosť na Rally Albania 2014, než tomu bolo v roku 2012.

RHplusB:

Takáto "narozeňinová" oslava sa mi viac páči ako chlastačka. Zišlo sa dajakých 20 motoriek a zhruba toľko prísediacich. Ľudia všetkých možných kategórií, tak bolo o čom podebatovať, aj sa zasmiať.

Trať s hlbokým pieskom je pre mňa novinka. V TV to vyzerá byť sranda a každý hovorí, že stačí pracovať s ťažiskom a držať plný plyn. Lenže príliš zaťažený predok znamená pád a málo zaťažený nezatáča. Chvíľu mi teda trvalo prísť nato, koľko je akurát.

Ďalšia vec bolo presvedčiť sám seba, že stena drážky z piesku ma udrží, keď pôjdem rýchlejšie, napriek tomu, že už pomaly sa to zabáralo. Proti logike, ale ľahko sa to trénuje lebo na pády v piesku netreba mať ani chrániče. Prišiel som aj na inú vec, že gumový chránič páčky prednej brzdy tam nie je pre nič, za nič. Každý pád na pravú stranu znamenal, že bolo treba zájsť do depa. Ku kĺbiku sa totiž dostal piesok a nedovolil uvoľniť brzdu. No a zo zatiahnutou "ručnou brzdou" sa aj dosť ťažko rozbieha.

Mám to sem nejakých 100km, ale dá sa tu jazdiť aj v zime, a keďže túto zimu je pomerne teplo a málo snehu, tak sem ešte zavítam. Všetko, čo som chcel som totiž nestihol na prvý krát a musím prísť dokončiť misiu nabudúce. Tieto náklony a plynovačky v piesku to je totiž ešte lepšia zábavka ako som si myslel.