„Blog“ Projekt z cesty do terénu - Prečo ma tak chytil motokros?

RHplusB:

Prečo motokros?

Pred par rokmi mi Kapro hovoril, že motokros je kráľovnou motošportu. A aj keď mi požičal krosku, tak som nebol presvedčený, že je to pravda. Teraz som už o veľa náchylnejší tomu uveriť.
MX totiž pomáha rozvíjať fyzickú zdatnosť, technické vedomosti, manuálnu zručnosť, ale aj výbušnosť, či prirodzenú agresivitu, pozornosť detailom, vieru v samého seba… Znie to síce jak z brožúrky ZVAZARM-u, ale ja som to ochotný kedykoľvek odprisahať.
Veď skok 4-ka plný, keď srdce pumpuje 180 úderov za minutú je už seriózna záťaž pre organizmus. Zvládnuť potom pristátie na rozbitom povrchu je kapitola sama o sebe.
Podmienky na trati sa pritom menia každým kolom, a teda dobrá stopa v predchádzajúcom kole môže znamenať "držku" v tom ďalšom. Letíš do zatáčky a vypliešťaš oči lebo máš možno pol sekundičky vybrať si tu správnu stopu. V samotnej zákrute už nepozeráš kam ideš, ale otočíš hlavu a pohľad smeruješ na miesto kam sa chceš dostať. Vtedy už fest otvoríš plyn, zvyšok zákruty ideš na slepo- dúfaš, že si si to dobre vyrátal a predne kolo nevyskočí z drážky. Chce to veľkú dávku viery v samého seba. O tom je motokros.

Životospráva - pred jazdením si nedáš 2 veľké šnicle so zemiakovým šalátom a Coca-Colou (hoci som si istý, že silnejšie povahy zvládnu aj toto, ale helma plna zvratkov nie je to pravé orechové). Človek rýchlo zisti, aká strava mu nerobí dobre. Môže sa to zdať pritiahnuté za vlasy, ale vďaka zraneniam, presnejšie rehabilitáciám sa naučí veľa o vhodnej forme fyzického tréningu, ktoré cvičenia mu škodia a ktoré ho posúvajú dopredu.
Kým som nezačal s motokrosom, tak som ani jediný krát za cely život nebol v nemocnici, a teraz si už pripadám jak hypochonder, furt ma dačo bolí. Je toho ozaj dosť, ale všetky tie šrámy sú moje, rovnako ako aj zážitky s tým spojene. Niečo jak vojnové metale pre partizánov

Mojim cieľom, možno len snom, je prejsť zatáčku tak rýchlo ako trebárs Bučko alebo Ivan Jakeš. Len jednu jedinú zatáčku, raz v živote, s vedomím, že rýchlejšie sa to už nedalo. Chcem vedieť koľko fyzických síl a odhodlania na to treba, či vôbec som schopný takej silnej koncentrácie aspoň na par sekúnd. Pred 20 rokmi som chcel isť na rande s Claudiou Schiffer, ale s jej pribúdajúcim vekom sa moje priority menia. Teraz ma drží predstava razantného prechodu brzda-plyn. Dakedy som príliš agresívny, dakedy vlažný a neskoro pridávam, dakedy prebrázdim alebo skoro brzdím... Zatiaľ sa vždy našiel aspoň 1 dôvoď prečo to nebolo ono, ale raz by sa mi mohlo podariť všetko pekne zosúladiť.
A ešte niečo, čo sa tyká len pretekov. Štarty sú pre mňa na celom motokrose najzaujímavejšie. Netreba tam žiadne veľké umenie, iba obrovské srdce. Všetci vystrelia z jednej čiary. Naraz. Vedľa seba 30 motoriek. Udržať 100- kilový poskakujúci stroj na hrboch nie je jednoduché aj keď máš prázdnu dráhu a nie ešte z každej strany na dosah ruky súpera s rovnakým problémom. Cele je to zle už hneď na začiatku, keď motorky rozhádže pri prejazde štartovacej rampy a ubrzdiť ich všetky by nebolo jednoduché ani na hladkom, pekne nagumovanom asfalte.
Nečudo, že úroveň stresu jazdcov v prvej zatáčke je vraj rovnaká ako vojakov v prvej línii, keď okolo nich lietajú guľky.

Takže prečo? Lebo rad skúšam koľko znesiem fyzickej, ci mentálnej zátaže a nič zábavnejšie si nato neviem predstaviť ako motokros.