NoKyrgyzstan 2018 5/5

Deň 53 –25.07. – 39km – Delvine – Sarande – Ksamil

Ráno je fantasticky, nikam sa neponáhľam a oddychujem a dosúšam veci. V pláne je dostať sa len k moru a spraviť si oddychový deň. Cez chudobné dedinky sa preštrikujem až do Sarande, kde na promenáde okolo mora je úplne iný svet. Veľa áut, turistov, kaviarní. V jednej z nich si dávam výbornú omeletu a kávičku a deň je hneď ešte krajší.

Smerujem do Ksamil nájsť nejaké ubytko. Po skúsenostiach z Bulharska a Macedónska mám pomerne naivné predstavy o cenách. Cena apartmánu na noc sa pohybuje od 30eur na noc. Väčšina je vybookovaná a zostávajú skôr možnosti okolo 50eur. O Albánsku som v podstate nič dopredu nevedel, ale také ceny sú to posledné čo som tu očakával. Navyše v obrovskom kontraste s veľkou chudobou všade naokolo a kvalitatívno-vizuálnym charakterom služieb skôr na úrovni Strednej Ázie...

Nakoniec sa skladám v kempe za 15eur na noc, nevadí. Cieľom bolo hlavne skontrolovať a preprať vzduchový filter. Po tejto procedúre sa zvyšok dňa motám popri pobreží. Presúvam sa zo severu z veľmi príjemného ale poloprázdneho podniku na juh a všade si dám jedno pivo. Ceny sa pohybujú od 300 do 400 LEK za pivo, takže žiadna lacnota veru.

Pláže sú nechutne preplnené lehátkami a do vody ma to ani neťahá. Najviac ma zaujme asi African Beach bar, ktorý je fakt cool. Ale nie je tu príjemné sedenie, tak sa vraciam na začiatok a zvyšok dňa relaxujem pri knihe, pive a muzike.

Deň 54 –26.07. – 284km – Ksamil – Xarre – Vlore – Pa Emer

Skoro ráno s radosťou opúšťam turistické letovisko. Ani tu ale nie je úplne samozrejmé zaplatiť za benzín kartou, takže spolu s pomerne vysokými cenami sa zásoba hotovosti míňa závratným tempom. Takýto problém som mal naposledy v Tadžikistane. Ostatne tých paralel Albánska so Strednou Áziou ešte niekoľko bude...

Pokračujem najskôr na juh. Z južného cípu polostrova premáva superkrátka kompa. Ako inak platená – 300 LEK. Ďalej smer Xarre už je chudobná krajina, auto prejde len kde-tu. Pokračujem na sever cez Sarande popri pobreží. Sem-tam vedie cesta cez nejaké kopce a malé dedinky, ale celkovo je pomerne nudná. Zaujímavé bolo Porto Palermo a potom horský prejazd medzi Dhermi a Dukat, kde boli parádne výhľady.

Vo Vlore brutálna premávka a následne už kontinuálne cez Fier a Lushnje. Niekde pri Kavaje odbočujem ku pobrežiu do kempu Pa Emer, ktorý je tu na motoride nádherne opísaný. Kemp je skoro plný, miesto sa mi ujde už len na slnku čo so stanom nie je príliš lákavé. Vlastný ostrov s barom je ale fantastický. Kazia to ešte 2 veci a to škaredé kalné more a ceny, ktoré zrovna nie najľudovejšie. Cena za noc 12EUR, pivo 300LEK. Zlatý Krym, kde noc stála euro a pivo 40 centov, alebo aj Bulharské pobrežie, kde toľko stojí apartmán pri krásnom modrom mori. Hold, Albánsko je asi o inom.

Západ slnka na ostrove je spektakulárny. Špekulujem čo vlastne ďalej. Motorka po motorickej stránke nevykazuje žiadne anomálie, takže domov sa nemusím ponáhľať. Času mám ešte dosť. Na motorke je síce zopár vecí, ktoré sa ozývajú. Okrem ložísk v zadnom kolese, ktorých vôľa sa jemne zväčšuje ešte predné brzdové obloženie sa netvári najpozitívnejšie a zadná guma je taká nič moc na to že má za sebou sotva 7000km. V hre je možnosť zobrať trajekt buď z Drača alebo z Bar do Talianska a strihnúť južné Taliansko, Sicíliu a Korziku. Ložiská to asi dajú ale guma isto nie. Môj malajský experiment má síce super vlastnosti, ale mizne dosť radikálne. Odhadujem mu ešte tak 2 tisíc km. Uvidíme...

Večer sa ešte stretávam so susedmi, ktorí prišli na Dacii Duster s BB značkou a chvíľu kecáme. Celkom to tu na Balkáne majú pobehané.

Deň 55 –27.07. – 284km – Pa Emer – Tirana – Devoll - Mesmal

Ráno balím a idem do Tirany zháňať znova gumu. Nejak nemám moc chuť obchádzať to cez Drač a v mape som našiel nejaké cestičky priamo do Ndroq. Schyľuje sa k prvému krutému preceneniu oficiálnej cestnej siete Albánska v mapových podkladoch...

Do Kavaje poľami a rozbitými asfaltkami, pohoda. Vyskúšať musím asi 3 pumpy, kým dokážem zaplatiť kartou. Hotovosť je fuč, plánujem vybrať v Tirane. Za Kavaje okamžite mizne asfalt a ja s úsmevom na tvári si to ráno dávam po príjemných poľných a hlinených cestách do hôr. Cesta je na CRFku parádna. Koľaje, kde tu kamene, alebo je treba sa niečomu vyhnúť. Skrátka také príjemné hranie sa s motorkou v stupačkách.

Situácia sa ale mení v poslednej dedine z tejto strany hôr. Motám sa a nemôžem jasne identifikovať kadiaľ pokračovať. Nakoniec to podľa GPS nájdem ale je jasné, že cesta je len zriedkavo používaná. Často sa delí a takú podrobnosť veru mapové podklady nezobrazujú, takže sa radšej držím mapy. To je ale asi chyba. Do cesty sa mi stavajú prudké vymyté výjazdy a zjazdy, ktorými už chodí asi iba zver na pašu. Na ľahkej ale stále celkom v pohode. Sranda ale končí po prudkom zjazde ktorý si nie som úplne istý, že dokážem absolvovať aj v opačnom smere a chodník (nie už si to nedovolím klasifikovať ako cestu) končí v blatistom brode rozdupanom od pasúceho sa dobytka. Za brodom samozrejme prudký výjazd už menej blatistý ale rozhodne nič pre pohodovú jazdu. Skratka do Tirany naberá úplne nový rozmer...

Po nejakom čase identifikujem dole korytom suchšie miesto ktorého prejazd je reálnejší a po troche stresu sa mi darí zjazd, prejazd aj výjazd. TET nebol ľahký, ale takéto veci som sem pokoriť neprišiel. Zbytok prejazdu je stále veľmi zarastený. Sem tam sa mi do cesty postaví niečo spadnuté ako napríklad murovaný plot ktorý zvalil zosuv pôdy, alebo stromy a podobne. Až pred koncom tejto „skratky“ sa pripájam na pohodovú širokú cestu od traktora. Je síce vymytá s väčšími kameňmi, ale to už nie je príliš problém.

Asfalt celkom s radosťou vítam a pokračujem plynulo do Tirany. V meste som sa bál zlej premávky, ale je to na hlavné mesto úplne v pohode. Skúšam niekoľko moto predajní, ktoré som našiel na nete. V prvej majú len TKC80 v rozmere ako som mal keď som vyrážal a má podľa DOT štítka 11 rokov. Rozmýšľam nad ňou asi tak 30 sekúnd ale potom som si spomenul na jej vlastnosti a kašlem na to. V druhej predajni Moto Tirana, ktorá je mimochodom fakt dobre vybavená, je použiteľná len guma s profilom 90, ktorú po primeraní proste nezmestím do vidlice, kvôli krátkej reťazi. Chvíľu sa snažím zistiť ešte nejaké predajne ale nikto mi nevie poradiť niečo čoho sa viem chytiť. Problém je aj nie príliš rozšírený rozmer pneu ktorý CRFka má. Rozhodujem sa Albánsko absolvovať ešte na tejto pneu a skúsiť šťastie v Čiernej Hore, ktorá je predsa len trochu civilizovanejšia. Nič proti Albánsku, ale pôsobí na mňa až nečakane zaostalým dojmom. Rozvinutoťou mi až nápadne pripomína Tadžikistan. Cenami Chorvátsko.

Z Tirany idem na juhovýchod smer Elbasan. Z hlavného ťahu odbočujem na Gracen a je to výborná voľba. Absolútne prázdna cesta zakrútená v horách, nikde nikto. Fantázia. Pri jednej zastávke na zdriemnutie a oddych nachádzam prasknutý rám pod taškami. Asi tých pádov bolo naň už moc. Nemá nejakú nosnú funkciu, iba zabraňuje taškám kontakt s kolesom na nerovnostiach, takže sa nič nedeje, ale treba to pred terénom vyriešiť.

Od Elbasanu pokračujem smer Gramsh a po ceste na niekoľký pokus nájdem servisáka, ktorý mi rám celkom fajne privarí. Pýta si za prácu menej ako stojí pivo pri mori a ja mu s radosťou platím viac. Skromný, dobrý človek.

Ďalej pokračujem okolo vodnej nádrže Devoll, čo je dosť nuda. Zaujímavejšie je to až v kaňone, ktorý je príjemným spestrením. Po pár kilometroch je ale aj to ako cez kopírák, tak hľadám nejaké odbočky. Odbočku v mape nachádzam a po poslednej skúsenosti sa podľa topo mapy snažím vyčítať, či ma čaká nejaká zverina, ale vyzerá to byť ok. Cesta je luxusná. Šotolinka, kamene, šírka na nákladné auto.

Na večer odbočujem ešte viac do hôr smerom na osadu Mesmal a nájdem si fajný flek na čistinke pod cestou. Na oblohe behajú kadejaké mraky dúfam že nebude v noci a zajtra liať.

Deň 56 –28.07. – 241km – Mesmal – Pogradec – Librazhd – Ostren I Vogel

V noci trochu sprchlo ale nič hrozné. Ráno vyrážam dobre nabudený. Parádna cesta mi vydrží asi tak 3 km, keď bez varovania končí v koryte potoka... Potok rozhodne nie je žiadny vyschnutý čuráčik, ale miestami celkom plnohodnotný potok. Vody ale nie je až tak veľa aby hrozilo nejaké utopenie, skôr ide o veľké kamene z ktorých je tvorené dno. Prvý úsek má asi tak 100m, potom je krajom koryta odklopená pešinka, ktorá znova končí a nasleduje už širšie plytké koryto.

Je ráno nejak extra sa mi nad tým nechce uvažovať, tak po návrate k motorke sa do toho púšťam. Prvá pasáž celkom ide. Vody je miestami dosť, čižmy kompletne plné vody ale prejazd nie nejak náročný. Nasleduje rozhodnutie, či odklopená pešinka s kameňmi alebo koryto. To ale už vyzerá miestami hlboké aj cez meter, lebo je veľmi úzke, takže pešinkou. Následne už plytšia časť širokým korytom. Tu sú problém už menšie kamene v ktorých motorka už dosť pláva, takže sa zle zastavuje a rozbieha. Väčší problém ale je, že nevidím výjazd z koryta. Ten objavujem až po nejakých 5 minútach ďalej hore prúdom. Odmenou je parádna, slnečná, suchá cesta popri riečke.

Dúfajúc, že najhoršie je za mnou, sa namotivovaný púšťam ďalej. Prichádza ale vytriezvenie, cesta sa znova začína deliť a ja sa snažím držať cesty ktorá je podľa mňa naj používanejšia. Napriek tomu ma ale čakajú fakt prudké kamenisté výjazdy na 1ku, technické zjazdy. Keď nie kamene, tak blato a koľaje. Prechádzam jednu osadu a rozbahnené koľaje sú rozdupané dobytkom a do toho tečie nejaký prameň. Zverina. S mojou skoro hladkou gumou si netrúfam do blata, ktoré pôsobí byť bezodné. Pokus o objazd ale končí, keď sa mi šmykne zadné koleso do koľaje stočí ma smerom dolu svahom a motorka padá dolu. Ja padám dolu svahom asi 3 metre motorka zostáva pod hranou svahu ale zošmykne sa pod stĺp plotu, takže sa nedá ani rovno zodvihnúť. Benzín veselo tečie a ja si neviem rady. Moje trápenie ale vidí mladý Albánec, ktorý mi ochotne pomáha. Spoločne dostávame motorku na cestu, ale je to fakt makačka. Svoje na tom má prudký svah a blato. Sám by som to nedal. Mať ťažkú moto, tak musí prísť celá dedina...

S vyjadrením obrovskej vďaky sa nakoniec prehrabem tým blatom ktorému som sa pôvodne snažil vyhnúť. Nasleduje ešte niekoľko rozbahnených minibrodov, pár pádov ale nakoniec sa dostávam na suchšiu slnečnú stráň. Ešte nie je ani obed a ja som so silami na pokraji. Zdolal som doposiaľ asi 10km. Oddychujem a dúfam, že ďalej ma už takéto skúšky nečakajú. V rámci oddychu nachádzam takmer vypadnutú skrutku spájajúcu rám, podsedlový rám a ešte rám pod brašňami.

Je evidentné, že cesta už je lepšia, ale asi sa mi darí niekde znova zle odbočiť a na niekoľkých miestach sa ešte trápim do prudkých skalnatých výjazdov. Potom trochu taktizácie pomedzi hlboké kaluže na hrane prudkého zrázu, ale po 16km vychádzam do sedla, kde sa pripájam na luxusnú šotolinovú cestu. Neďaleko vidím už aj osobné autá a som úprimne rád. Toto spestrenie bolo tým najťažším, čo som s naloženou motorkou absolvoval. Neviem čo by som tu robil keby bolo mokro, alebo s ťažkou motorkou. Prejsť by sa to dalo, ale ísť to sám by nemuselo zrovna dobre dopadnúť...

Relaxujem na mieste s perfektným výhľadom. Neďaleko je celkom fotogenická skala Gori i Kamjes a počuť hlasy turistov. Pri skale sa moc nezdržím, na fotenie bolo lepšie miesto to nižšie kde som oddychoval tak pokračujem dolu ku Ohridskému jazeru. Pripájam sa v meste Pogradec.

Cesta popri jazere je fantastický relax, je pekne, nie príliš teplo, paráda. Cestou ešte zastavujem sa najesť. Dávam si nejakú obdobu šašlíka, šalát, kávu a vodu. Cena okolo 10eur ma už príliš neprekvapuje.

Ďalej pokračujem smer Libražd. Cesta nijak extra zaujímavá, míňam jedno auto so slovenskou ŠPŽ už neviem odkiaľ. V Libražde odbočujem znova do hôr na Fuše Stude. Onedlho je jasné, že bude zase dážď. To sa napĺňa skôr ako sa nazdám a už sa zase mokrý brodím kalužami.

Pôvodne som chcel pokračovať na Stebleve, ale nelákavý výhľad na búrkové mraky ma prinútil zmeniť smer na Borove. Cestička príjemná, nič špeci. Dosť sa ochladilo aj keď nie som vysoko v horách. Okolie je veľmi kamenisté, také nevľúdne ako kameňolom. To sa mení za ďalším výjazdom. Na hrebeni sa objavujú malé stromy a zvažujem, že to už zapichnem na večer napriek tomu, že je ešte čas. Predo mnou sú ale znova (alebo stále) búrkové mraky a tak sa nie je kam ponáhľať.

Nakoniec pokračujem ešte za jednu dedinu a na kopci nachádzam fantastický flek na noc. Je teplo, skoro nefučí, radosť žiť.

Deň 57 –29.07. – 310km – Ostren I Vogel – Peškopi – Kukes - Golaj – Valbone - Bujan

Ráno je škaredo, zamračené. Pokračujem cestou, ktorá tesne kopíruje hranicu s Macedónskom. Nie je ale ničím zaujímavá. Napájam sa na asfalt a nevábnymi zchátralými dedinami prichádzam až do Peškopi. Ďalej na Kukes idem po asfaltovej ceste. Niekto mi spomínal, že je tu aj parádna šotolina, ale tak nejak sa mi to nechce riešiť. Musím uznať, že aj tá asfaltka je parádna. Super okolie, príjemný profil, fakt pekné pojazdenie. Tu niekde pri oddychu znova kauza skrutka, ktorú som riešil včera. Dotiahnutie už odhaľuje, že závit to vzdal. Zaisťujem kovovou eskapáskou.

V Kukes beriem benzín a idem ďalej na sever smer Golaj. Tu už permávka znova takmer neexistuje. Zato cesta je parádna. Veľa miest kde sa dá len tak zastaviť a relaxovať. Podobný profil má aj pokračovanie až do Bujan. Koncom tejto cesty sú naokolo evidentné opustené malé bane. Úzkokoľajky vedúce do stratena a sem-tam vyvalený hrdzavý vozík navodzujú atmosféru Indiana Jonesa.

Zvažujem či navštíviť Valbone. Podľa mapy je to zarezané brutal v horách, ale je to slepá ulička, takže in&out. Nakoniec idem do toho. Akonáhle ma pohltí kaňon, tak sa razom ocitám v okolí ako vystrihnutého z Álp. Je vidno že to tu žije turizmom. Na konci je dokonca tabuľa oznamujúca turistickú trasu do známej dedinky Teth. Tá je doslova cez kopec.

Vraciam sa naspäť. Naokolo sú prudké hory a každý využiteľný kúsok rovnej plochy, je využitý. Nádej na kempovanie na divoko sa rozplynula. Vraciam sa do Bujan a nasmerujem si to do hôr cestou, ktorú bolo zreteľne vidno. Podľa mapy je tam nejaká osada Tplan. Cesta ma vytiahne príjemným kamenistým stúpaním až na náhornú plošinu. Okolo sú malé stromy alebo skôr kríky. Niečo ako naša kosodrevina ale nie také silné. Niekde medzi nimi staviam na noc stan. Zajtra je v pláne prejazd Téth cez Kir, takže konečne mením vývodové koliečko za 13t. To som mal spraviť už pri odjade z Pa Emer.

Deň 58 –30.07. – 324km – Bujan – Lekbibaj – Fuše Arez – Skadar – Koplik - Téth

Ráno ma budí slnko, tak to mám rád. Kým sa ale pobalím, cez hory prichádzajú ťažké mraky a vyrážam už za mrholenia. Na asfalt sa pripájam v Dušaj a hlavný ťah prakticky len prekrižujem a smerujem popri rieke Drina smer Lekbibaj. Cesta je parádna, ale už regulérne prší, takže zážitok je to rozpačitý. Viem, že odtiaľto premáva trajekt do Koman. Nie je mojím jednoznačným cieľom ho využiť, nechávam to na okamžitú situáciu.

Keď sa blížim ku prístavu, tak vidím, že trajekt pred chvíľou vyrazil od brehu, takže je rozhodnuté. Aj tak som trochu viac chcel ísť po ceste. V ostrom svahu zarezanou cestičkou dôjdem až do spomínaného Lekbibaj. Okrem toho, že prší, tak tu končí asfalt, takže to otáčam a vraciam sa na hlavný ťah.

Vo Fierze pod ohromným priehradným múrom prestáva pršať a vylieza slnko, otepľuje sa. Pokračujem vo svahoch brutálne zakrútenou a zarezanou cestou a suším sa. Premávka na tejto ceste takmer neexistuje a kým sa pripojím na cestu SH5, tak už ani neviem ako vyzerá rovina. SH5ka mení charakter, je priamejšia ale stále slušne zakrútená. Postupne ma ťahá cez hory a doliny. Niekde medzi Puke a Skadarom prekonávam famózny hrebeň, cítim sa ako vo Veľkej Fatre na motorke.

Klesanie do Skadaru, hory miznú a víta ma ohromná horúčava. Mesto je hnusné, zle zorganizované, mám problém nájsť pumpu a obchod kde je možné zaplatiť kartou. Zbytočne sa nezdržujem a pokračujem smer Koplik. Odbočka na Téth je dobre značená, začína dlhá zvlnená cesta až niekam do dediny Boge. Tu začína cesta stúpať do známeho priesmyku a je to fakt paráda. Hore ma vítajú ostré skalnaté hory a koniec asfaltu. Klesanie do Téth si fakt užívam. Cesta je veľmi kvalitná, ale aj príjemne hravá, dolu do osady sa pri troche opatrnosti dá dostať určite takmer na akejkoľvek motorke.

Zo samotnej osady som sklamaný, v podstate je to len zhluk guest hausov a rekreačných zariadení. Pokračujem ďalej za dedinu a vchádzam do parádneho kaňonu. Cesta je presne na 1 auto, sem tam sa musím vyhýbať. Nachádzam parádnu lúčku, kde chcem rozbiť bivak. Krúžim po lúčke a hľadám najvhodnejšie miesto. Zrazu letím vzduchom a dopadám na zem, motorka letí za mnou, našťastie iným smerom. Škody na životoch žiadne, som viac prekvapený ako zranený. Nachádzam jeden veľký okrúhly šuter, ktorý som zjavne trafil. Široko ďaleko na lúke nič nie je, takže som mu evidentne len nevenoval dostatočnú pozornosť. Celkom dobrá lekcia pozornosti. Motorka utrpela drobné škody, zlomené plexi, ulomený späťák a nepochopiteľne prasnutý kryt môjho miniGPS tachometra. V princípe nič hrozné.

Deň 59 –31.07. – 306km – Téth – Kir – Skadar – Ulcinj – Bar – Podgorica – Korita - Rikavačko

Ráno sa budím s prekvapením, že po včerajšom crashi nie som nijako citeľne domlátený. Akurát ma trochu bolí koleno, ale nič čo by stálo za reč. Vyrážam teda po prúde rieky dolu dolinou. Cesta je nenáročná, 3ka, rýchlosť okolo 60 nie je problém. Príjemné ranné povozenie. Okolie sa pomaly mení, dolina sa začína otvárať. Stretávam Suzuki Vitaru z PB, vracajú sa, mali strach o nízku svetlú výšku auta. Takto príjemne a nenáročne cesta pokračuje zhruba 15km až po most cez rieku s neuveriteľne modrou vodou. Akoby tam tiekla zimná zmes do ostrekovačov.

Za mostom sa situácia mení, cesta začína stúpať do svahu. Povrch je výlučne kamenistý, miestami sú tie kamene celkom veľké. Nasleduje niekoľko prudkých stúpaní na 1ku po kamenných schodoch, nič príjemné. Jedná sa asi o najnáročnejší úsek trasy. Cesta sa následne prehupne na druhú stranu svahu a začína dlhé klesanie. Tu je ešte jeden fotogenický mostík, ale zbytok trasy už je dosť nuda. Okolie sa nemení a cesta je dosť rozbitá. Takže keby aj bolo čo sledovať, tak na to nie je moc priestor.

Po sklesaní zo svahu cesta ešte kopíruje breh rieky, tu už je celkom čulá premávka a hlavne teplo, moc si to neužívam. V Prekal začína asfalt, prekrižujem chaotický Skadar a na juh od jazera prechádzam hranicu do Čiernej Hory. Áut tu čaká na prechod celkom dosť, mňa posielajú aj s motorkou na peší prechod, čo je celkom sranda, ale tak čo by nie. Prechod bezproblémový, za pár minút.

Hneď za hranicou zastavujem na modernej Lukoil pumpe a konečne sa cítim ako v 21.storočí. Dávam chutný semi-obed, kávičku, chladený drink, wifi. A hlavne bez problémov platím kartou a menej ako v Albánsku. Ďalej smerujem na juh na Ulcinj, pretože vrchom som už kedysi šiel. V Bare nakupujem proviant a riešim čo ďalej.

Starou cestou mierim na Virpazar a následne do Podgorice. Hlavné mesto prechádzam už v neskorších hodinách a motoshopy sú už zatvorené. Zamierim preto do kopcov, najskôr do osady Korita. Tam vedie luxusná asfaltová cesta, ktorá sa šplhá vysoko do hôr. Ďalej už pokračuje horská kamenistá cesta, ktorá ma vedie cez fantastické hory až ku jazeru Rikavačko. Cestu si maximálne užívam, veľa fotím. Zjazd zo sedla ku jazeru som si pamätal, že bol trochu hravý. Je veľmi kamenistý, miestami je štrk hlbší a je to stále pomerne hravé ako klesanie, tak aj stúpanie. Ku jazeru prichádzam tesne po západe slnka. Ten prichádza dosť náhle vďaka vysokým horám, ktoré sú v tesnej blízkosti jazera.

Keby som dnes nebol išiel tento kúsok v Čiernej Hore, tak by som ten Téth označil za celkom fajn, ale v kontraste s prejazdom na Rikavačko to bola fyzicky zbytočne náročná trasa, ktorá nie je nijako extra zaujímavá.

Deň 60 –01.08. – 349km – Rikavačko – Veruša – Kolašin – Kapetanovo – Nikšíc – Čevo – Kotor - Risan

Od jazera za zbieram až po 8, nejak sa mi moc nechce. Výjazd smerom na Verušu je easy lebo je sucho, ďalej je parádna šotolinka. Minule sme to šli naopak, ale v oboch smeroch to má čosi do seba.

Šotolinka sa postupne mení na úzku asfaltku, ktorá ma dovedie do Veruše. Odtiaľ mierim na sever smer Kolašin. To bola kedysi príjemná zapadnutá cestička, no teraz tu Číňania vo veľkom stavajú diaľnicu. Na ceste je blato a nechutná brečka zo stavby. Tento stav pretrváva až po Kolašin. Ďalej to točím na západ po hlavnej, smer Podgorica. Niekde cestou si v reštike dávam parádnu raňajkovú omeletu. Užívam si to tu, nikam sa neponáhľam. Ďalej pokračujem pomerne plným hlavným ťahom. To ale netrvá príliš dlho, pretože odbočujem po mojom obľúbenom mostíku smer Velje Duboko. Odtiaľ by mala viesť cesta do hôr ku jazeru Kapetanovo.

Pomerne dlho ma trasa hýčka asfaltom, no ten nakoniec povolí a povrch tvorí stará dobrá balkánska skala. Z osady Velje Duboko začína cesta prudko stúpať, ale stúpanie je technicky nenáročné. Zastavujem len keď počujem, že vetrák sa ide zblázniť. Je vysoko cez 30 stupňov, tak aj motorka si občas zaslúži krátky oddych. Cesta ma dovedie na náhornú plošinku a ocitám sa ako v inom svete. Všade je zeleno, ale žiadne stromy, iba okraje plošiny obklopujú skalné štíty. Paráda.

Na jazero je to neďaleko, je tu aj zopár ľudí, ale pri jazere sa to roztrúsi. Ja sa vyškriabem na kopec za jazerom a chvíľu oddychujem a spriadam plán, čo ďalej. Nakoniec pokračujem krížom planinou, ktorá je fantastická. Pripomína mi plošinu Susamyr v Kyrgyzstane, iba v menšom.

Z plošiny smerujem na mesto Nikšic. Celé klesanie je veľmi príjemné, vôkol sú borovicové lesy a sem-tam nejaké obydlie. Za Nikšic to beriem po bočnej ceste na juh smerom na Kotor. Až po Čevo nič extra, taká jednotvárna krajina. Za Čevom sa ale situácia mení a okolie je fantastické. Na tejto ceste som okrem pár cyklistov skoro nikoho nestretol. Pred Kotorom stúpam do serióznych kopcov. Černohorci tu postavili novú asfaltku, na ktorú sa pripájam a onedlho si už fotím známy výhľad na Kotorský záliv.

Čas pokročil, je celkom pekne, nechce sa mi zbytočne platiť ubytko, tak šmejdím kde by mohol byť nejaký flek. Pobrežie je veľmi hornaté, ale z Risan sa kľukatí nejaká osamelá cesta do hôr. Tam sa dostávam až po západe slnka. Optimálny flek som nenašiel, ale na noc to stačilo.

Deň 61 –02.08. – 678km – Risan – Nudo – Bileča – Nevesinje – Doboj - Pécs

Predchádzajúci deň som sa rozhodol nepokračovať do Talianska. Tak nejak som mal v hlave veľa vecí, na to koľko som na ceste, ma to stálo dosť peňazí a premohla ma vidina jednoduchého riešenia všetkých problémov v pohodlí domova, namiesto neustáleho zháňania všetkého kade-tade.

Balím teda extrémne zarosený stan a pokračujem na Bosniansku hranicu. Pokúšam sa o prechod malým hraničným prechodom pri Nudo. Prechod je ale len pre miestnych, takže smolka. Ale aj tak bola cesta fajná, takže nevadí. Obchádzam preto cez Grahovo a nedá mi a znova odbočujem na bočnú cestu smer Bileča. Je krásny deň, cestu si užívam. Na prechode stojí na oboch prechodoch celkom dosť áut. Zaberie to asi hodinu.

Cestou od hraničného prechodu dolu do mesta mám z motorky trochu zvláštny pocit, ale nechce sa mi zastavovať. Mal som šťastie, pretože v Bileča na pumpe po natankovaní nachádzam takmer prázdne zadné koleso. Kompresorom dofukujem a pumpár ma posiela nejaký kilometer ďalej, kde je údajne pneuservis. Na niekoľký pokus ho nájdem. Rukáto sa dohodneme čo treba. Servisák trochu ohŕňa nos nad motorkou, ale že dušu zalepí keď si ostatné spravím sám. Nie je problém.

Celé to trvá dosť dlho, pretože rieši okrem mňa ešte kopec vecí, ale nevadí. Po viac ako hoďke konečne vyrážam so zalepenou dušou. Beriem to parádnou cestou v kanadskom štýle smerom na Mostar a niekde v osade Beliči odbočujem na sever do Nevesinje. Cesta je šotolinová, luxusná. Jedná sa o zakrútený výjazd na náhornú plošinu, miestami trochu vymletý, cesta zjavne nie je príliš používaná. Trochu mám obavy o dušu aby nepustila. Je teplo a lepiť by sa mi to tu nechcelo. Hore na plošine ma cesta vedie ďalej tiahlymi zákrutami, paráda. Nakoniec sa trochu nečakane napájam na asfalt, ale cesta až do Nevesinje je aj tak super.

Nevesinje len križujem a potom hor sa znova do terénu. Smerujem na Česim a Konjic. Za pár dedinkami znova končí asfalt a po príjemnej a nenáročnej šotolinke sa dostávam znova na náhornú plošinu. Tieto ohromné Bosnianske otvorené priestranstvá milujem. Na križovatke na chvíľu relaxujem. Pred niekoľkými rokmi som sem prišiel od Mostaru na GSe. Živo si pamätám aký som bol z toho vtedy vyhúkaný a nevediac čo ma čaká, dúfal som v čo najľahšiu cestu na asfalt.

Šotolinka a lesná cesta ma dovedie až do dedinky Borci. Trochu je to dlhšie a členitejšie, ako som si to vybavoval z pamäti. Klesám do Konjic a pri pohľade do neba je mi jasné, že bude zle...

V Konjic dávam pumpu a proviant. Nie je sa kam ponáhľať, počasie je neutešené. Začína pršať a radar hovorí jasne. Horami to nebude žiadna hitparáda. Beriem to teda hlavným ťahom na Sarajevo, ale cesta je preplnená autami. Preto mením taktiku na bočné ťahy cez Kreševo. V podstate už neprší, stále len tak mrholí a smoklí. Pokračujem cez Busovača a napájam sa na hlavný ťah smer Zenica.

Počasie je furt zlé, tak už len ťahám rovno na hranice do Slavonského Brodu. Prechod hladký, vítam v Chorvátsku. Medzičasom sa úplne zotmelo, ale mne sa to nechce riešiť. Ide sa mi dobre. Pokračujem bez zastávky na Donji Miholjac a prechádzam plynulo do Maďarska. Kríza ma chytá niekde po polnoci za Pécs. Motám sa bočnými dedinami, lebo po hlavnom ťahu mám strach ísť rýchlo a zaspávajúc. Nad ránom som našiel nejaký kopček na ktorom som padol na improvizované lehátko z nepremoku.

Deň 62 –03.08. – 309km – Pécs – Komárno – Nové Zámky

Niekedy v doobedných hodinách ma oblečeného budí pečúce slnko. Pozbieram švestky a pokračujem okolo Balatonu na sever. Hranicu prechádzam v Komárne a o chvíľu som v Nových Zámkoch. Stretko s Borisom, ktorý už poctivo zarezáva ako správny otrok kapitalizmu.

Večer pivo, pivo, pivo, až je toho na jedného moc. Fajný večer.

Deň 63 –04.08. – 326km – Nové Zámky – Pobedim - Žilina

Ťažké vstávanie, od alkoholu si vždy na týchto výletoch odvyknem... S Novozámčanmi idem pozrieť jednu SuperTenérku a potom sa lúčim a pokračujem domov. Musím sa ešte zastaviť u Nora u ktorého nakoniec strávim okrem obeda veľa hodín debaty o všetkom možnom a nemožnom. Okrem iného kúpil novú CRF Rally, takže nekonečná debata na tému CRF. V jej priebehu sa časť mojich záložných súčiastok presúva k Norovi, ktorý o niekoľko dní vyráža na svoju veľkú cestu.

Potom už ťahám naozaj domov. Diaľnica ma k smrti nebaví, tak odbočujem v Ilave na svoje obľúbené spestrenie cesty cez valaskú Belú a Čičmany. Zbytok cesty nestojí za reč a objavujem sa doma...

Záver

Tohtoročná cesta bola výrazne odlišná od tej minulej. Mal som menej naplánovanú trasu, lepšie vybavenú motorku a jazdil som omnoho viac aj v ťažšom teréne. Mal som aj viac problémov so všetkým možným takmer celú cestu. Keď ma netrápila zima a dážď, trápili ma technické nedostatky, alebo pneumatiky, alebo som každý deň niečo stratil alebo čosi opravoval, zašíval a tak podobne. Skrátka nebol som ani z ďaleka tak v pohode ako minulý rok, napriek tomu, že vtedy som bol omnoho ďalej od domova a dlhšie. To všetko asi prispelo k rozhodnutiu nepokračovať za nejasným výsledkom pri technických problémoch. Napriek tomu, že problém sa od momentu kedy som sa otočil, už neprejavil a teda som mohol asi v kľude pokračovať, neľutujem. Videl som niečo nové a hlavne som sa znova niečo naučil. Nie len o svete ale aj o sebe.

Celkovo som s cestou ani po návrate nebol príliš spokojný a dlho som váhal, či vôbec o nej písať cestopis, ale nakoniec som bol presvedčený aj okolím, že hej. Tak tu to je :-)

Na ceste som bol teda dohromady 63 dní a na tachometri pribudlo zhruba 20000km. Najlepšie som sa povozil v Bulharsku, naopak z Krymu a Albánska som odchádzal so zmiešanými pocitmi. Na Krym už nevidím dôvod sa vracať. Albánsko má veľký potenciál pre terénne jazdenie, no celková zaostalosť krajiny v kontraste s vysokými cenami, ma nepríjemne prekvapila. Návšteve by som sa znova nebránil, ale osobne ma viac zaujala Bosna a Čierna Hora. Veľmi ma mrzí, že som opäť nemal možnosť preskúmať podrobnejšie Gruzínsko, sem sa budem musieť vydať znova. Arménsko pri tej príležitosti bude asi tiež navštívené opätovne. Kostolíky ale už nechám kostolíkmi a vydám sa konečne do hôr.

Ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem. Ďalej ďakujem všetkým ktorí mi na ceste počas mnohých problémov, ktoré som ani neopisoval pomáhali. Či už priamo, alebo len povzbudením. Často človek nepotrebuje ani viac ako len nadobudnúť to správne presvedčenie vo svojich činoch.

Mapa trasy

Nakoniec som vyklikal na gúgl mapách plus-mínus trasu, ktorú som absolvoval. Samozrejme trasa neobsahuje každú odbočku, ktorú som na trase spravil, rovnako ako žiadnu z offroadových častí ako TET a niečo v Albánsku a Čiernej Hore.