NoKyrgyzstan 2018 4/5

Deň 36 – 08.07. – 614km – Morskoe – Anapa – Novorosijsk – Tuapse – Chadyžensk

Asi o 4 ráno ma budí za hlavou naštartovaný starý dízel. Možno zobudil aj Borisa, lebo už okolo 7 balíme a vyrážame. Psychicky sa pripravujeme na pekelný úsek z Fedosie po Kerč. Pred tým nás ale ešte čaká parádne povozenie v kopcoch. Premávka je veľmi slabá, tu v Rusku sa začína žiť až medzi 9-10. Napriek tomu ale obávaný úsek nesklame a až po most ideme v kolóne. Na konci nás rovnako v opačnom smere odstavuje kontrola. Tentokrát je ale ďaleko dôkladnejšia, okrem pasu, víz, vodičáku sa kontroluje aj deklarácia vozidla. Problém nie je žiaden, iba to trvá. Neskôr ma napadlo, že asi kontrolujú tak dôkladne aby nedošlo k ilegálnemu importu vozidiel z UA. Občania Krymu totiž majú prejazd do a z UA povolený.

Celkovo Krym bol pre mňa trochu sklamaním. Väčšina polostrova je nezaujímavá step. Zaujímavé je len južné pobrežie od Sevastopola na východ. To je zaujímavé. Aj táto časť ale nápadne pripomína Chorvátsko, sami Rusi sú si toho vedomí. Nakoľko ale väčšina z nich v Chorvátsku nikdy nebola, často sa nás pýtali, či je to naozaj tak. Je.

Zopár kilometrov za mostom dávame luxusnú novú Lukoilku. Tá je parádne vybavená. Dávame, jedlo, kávu, nejaké maškrty a naštartuje nás to tak, že to dávame na šupu až do Novorosijska. Prejazd mesta je zorganizovaný skôr na ukrajinský štýl. Nikde žiadne ukazovatele. Keby som náhodou nebol pozeral mapu, keď sme sa fotili pri ceduli pred mestom určite by sme na veľkom kruháči neodbočili správne. Nebolo podľa čoho vydedukovať správnu cestu.

Za mestom je cesta popri pobreží parádna, kvalitná ale aj s hustou premávkou. Zastavujeme pri viacerých monumentoch a kocháme sa okrem Čierneho mora a monumentov a množstvom pekných rusiek, ktorých tu pobehuje neúrekom.

Hustá premávka je prakticky celú cestu na juh až po Tuapse. Je to totiž jediný ťah, ktorý nemá žiadne alternatívy. Za zmienku stojí ešte kolóna v protismere pri odbočke na Krasnodar. Tá sa tiahne niekoľko kilometrov.

V Tuapse odbočujeme smer Majkop do hôr. Premávka výrazne oslabla a cestu si konečne užívame. Akonáhle ale cesta začne prudšie stúpať, znanazdajky mizne asfalt. Zjavne tu už dlhšie nepršalo a neskutočne sa práši. Prejazd sedla si ako spestrenie celkom užívam, Boris trochu menej. V Charyžensku už je znova kvalitný asfalt, kupujeme proviant a ubytovávame sa v domácom penzióne.

Deň 37 – 09.07. – 477km – Chadyžensk – Armavir - Baksan

Moje večerné pranie dopadlo pomerne úspešne a väčšina vecí skoro vyschla. V pohodičke si to s Borisom valíme bočnými ťahmi cez Majkop, kde dávame fajné raňajky, až po Armavir. Tu tankujeme a na výjazde z pumpy mi za jazdy zdochýňa motor. Naštartujem a po chvíli znova to isté. Skúšam zopár klasických „reštartovacích“ procedúr. Zbežná kontrola neodhalila žiadny problém. Po chvíli sa mi motor podarí naštartovať a pokračujem ďalej. Hlavou mi behajú myšlienky, čo to tak mohlo byť...

Po niekoľkých kilometroch motor dochne znova ale po sekunde-dvoch znova naskakuje ešte kým zastavím, toto sa opakuje tak 5-6x v priebehu asi 200m a donúti ma to zastaviť úplne. Motorka sa dá naštartovať ale akonáhle sa pohnem znova štrajkuje. Nedarí sa mi identifikovať žiadny súvis ani techniku pri ktorej by sa problém neprejavoval. Púšťam sa do ďalšej kontroly kým sa po mňa nevráti Boris. Ten má skúseností ďaleko viac, rozhodujeme sa dôjsť aspoň niekoľko sto metrov ku prístrešku.

To sa mi prískokmi podarí, ale náladu mi to zrovna nespraví. Z pozorovania Boris spomína na rovnaké príznaky problému, ktorý riešil minulý rok v Pamíre na Yamahe. Vtedy to bol problém palivového čerpadla, ktoré vynechávalo úplne rovnakým spôsobom. Vtedy tento problém zázračne vyriešil na tadžickom bazáre v meste Kulob.

Skúšame postupne od najjednoduchších vecí, filtre, sviečku, poistky, no problém pretrváva. Extrakcia čerpadla a jeho kompletná rozborka a zborka neodhaľuje taktiež žiadny problém. Nasleduje postupné odpájanie všetkých dostupných čidiel. V jednom prípade, keď je odpojené čidlo teploty vody sa zdá, že problém je minimalizovaný. Všetky ostatné setupy na krátkej asi 500m testovacej dráhe neukazujú zlepšenie. Dedukujeme, teda viac Boris ako ja, že môže byť problém buď tlaku paliva, alebo vstreku a odpojenie čidla teploty okrem permanentne bežiacej sahary donútilo riadiacu jednotku nastaviť bohatšiu zmes a tak eliminovať problém nižšieho tlaku paliva príp. priškrteného vstreku Znie to logicky a hlavne môžeme pokračovať.

Motorka šlape ku podivu bez problémov a cestou zháňame po autodieloch kompatibilné palivové čerpadlo. Je nepravdepodobné, že má CRFka úplne unikátne čerpadlo, treba len zistiť v akom aute je rovnaké. Napríklad Borisova FZ1ka má rovnaké čerpadlo ako je v Toyote Yaris. Preto máme fotky z rozborky, no v žiadnom auto ani truck shope sa nikomu nedarí čerpadlo identifikovať... mrzuté.

Na pumpe kupujem ešte pre istotu čistič vstrekov, tankuje plnú a do večera prejdeme ešte cez 200km bez problémov.

Deň končíme v pocestnom moteli pri meste Baksan.

Deň 38 – 10.07. – 250km – Baksan – Vladikavkaz

Ráno s odpojeným senzorom nedokážem naštartovať, no po zapojení motorka bez najmenšieho problému ožíva. Vyrážam teda dobre naladený a keď sa mi ani po 100km problém znova neprejavuje, cítim veľkú úľavu.

Vladikavkaz už máme na dohľad, keď mi motor znova dochne. O sekundu-dve sa znova chytí a za pár sekúnd sa situácia opakuje. Zastavujem, odpájam senzor vody, štartujem a očakávam vyriešenie problému, no nedeje sa tak. Pohľad do mapy hovorí, že o kilometer je pumpa Lukoil, mierime tam. Darí sa mi tam doskákať, ale je to tento krát fakt to hubu. Motor dochne každú chvíľu.

Na pumpe dávam 100ku benzín + zvyšok čističa vstrekov. Vážne rozladení špekulujeme čo ďalej. Vážny je ale aj hlad. Neďaleko je pizzeria, tak reku pri klimatizácií rozmyslíme čo ďalej. Štartujem a až do picérky sa problém znova neprejavuje. Už je skoro obed, Boris potrebuje byť podvečer v Tbilisi lebo mu prilieta frajerka a spolu idú Arménsko a Gruzínsko a Tureckom dom. Môj problém preto nemá čas riešiť a mne preto začína dobrodružstvo.

Borisa idem kopnúť pokusne na hranicu, ktorá je asi 20km za mestom. Lúčenie, pamätná fotka a idem späť do Vladikavkazu. Motorka neprotestuje. Vnútorne nie som ale ani zďaleka presvedčený že je v poriadku. Bookujem ubytko a mám v pláne skontrolovať všetko na čo moje sily siahajú. Ubytko je trochu mimo mesta, robím nákup, ubytovávam sa v klimatizovanej miestnosti chvíľu relaxujem.

Dlho mi to ale nedá, na tablete listujem servisný manuál a hľadám kde všade sú poschovávané všetky hlavne elektronické zariadenia, poistky, konektory, kabeláž atď. Medzičasom kontrolujem ceny, dostupnosť a možnosti prepravy hlavne palivového čerpadla a vstrekovača, ktoré sú mojimi hlavnými podozrivými.

Odstrojujem motorku a idem postupne po všetkých poistkách a následne kábel po kábli, konektor po konektore všade kam sa dostanem. Aj vďaka tomu, že CRFka nemá žiadnu kapotáž ale len pár plastov, tak celé to netrvá príliš dlho. Žiadny problém ani jeho náznak som však neobjavil.

Deň 39 – 11.07. – 10km – Vladikavkaz

Včera sa mi nepodarilo dať dohromady celú maticu potrebných informácií pre rozhodnutie čo ďalej, takže som sa rozhodol vo Vladikavkaze zotrvať ešte ďalší deň a uvidíme. Mením ubytko, pretože na izbe nemám mobilný internet a WIFI nefunguje. Moje druhé ubytko má aj WIFI aj mobilný signál, ale nemá klimatizáciu a jediné okno je do cesty, takže hluk. Prašť jak uhoď.

Správy z domova nie sú príliš pozitívne. Palivové čerpadlo Honda neponúka ako diel samostatne. Iba ako celok aj s plavákom, filtrami, tesneniami atď za ľudových cca 500eur s dostupnosťou 2-3 týždne. Vstrekovač potom cca 200eur s dostupnosťou neznámou. Mimo to samozrejme nutné preclenie, čo je ďalší časový a aj finančný otáznik. Zdá sa že minimálne čerpadlo je za rozumnejšie peniaze niekde v USA, ale predpoklad je, že v Rusku nebude skôr ako za 2 týždne.

Veľa ľudí sa mi snaží pomôcť cez FB a som všetkým za to vďačný, no riešenia som buď už skúšal, alebo sú neaplikovateľné, alebo mimo moje technické zručnosti.

Ďalšia možnosť je problém považovať za vyriešený a pokračovať ďalej. Podľa plánu ma ale čaká presun cez Kazachstan a do Biškeku to mám necelých 4000km. Posledné väčšie mesto je Astrachaň a nasleduje 2800km ničoho až do Šymkentu. Ak je problém v odchádzajúcom čerpadle a odíde niekde v Kazachstane, tak neexistuje riešenie problému v rozumnom čase. Jedine motorku niekam odviezť a buď niekoľko týždňov čakať na diel, alebo letieť domov a následne naspäť. Jednoduchá matematika pesimistického scenára: 2x letenka + čerpadlo + prevoz niekde z polovice KZ do civilizácie znamená, že takáto záchranná akcia ľahko presiahne cenu 2000eur. CRFka má teraz najazdených cca 65000km takže hodnotou tak odhadom môže byť tak niekde na rovnakej cene. Finančne aj časovo je jej záchrana takmer nezmysel, ale mimo EU proste dlhodobo zostať nemôže, pretože vjazd má časové obmedzenie. Hmmm...

Možnosťou by bolo nechať ju previezť z Tbilisi pomocou ADVFactory, ktorí tam vláčia motorky, ale ich kamión odišiel pred niekoľkými dňami. Pech... Vidím to teda na 2 možnosti. Buď ignorovať prítomnosť problému / považovať ho za vyriešený alebo sa pokúsiť dostať do EU odkiaľ by transport motorky domov, oproti preprave z Ázie, bola jednoduchá a aj pomerne lacná záležitosť.

Teraz to asi nie je úplne zrejmé, ale skoro polovicu tripu som stále niečo riešil, alebo bol skrátka v nepohode. Pretrvávajúci dážď v Bulharsku, Turecku s s tým spojené zlé jazdné vlastnosti skrz zadnú gumu, tú už skoro bez vzorky potom Gruzínsko, Arménsko, stratený foťák, rozbitý telefón, pokazený komunikátor v prilbe a teraz motorka. V kombinácií s tým, že v mojej cieľovej destinácií som bol už minulý rok a vlastne to ani nebol primárny a vysnívaný cieľ na tento rok, som sa rozhodol nepokračovať v ústrety finančnému risku. Zamierim teda do Gruzínska, konkrétne do Batumi a loďou sa prepravím do bulharského Burgasu. Odtiaľto už riešenie pokazenej motorky bude jednoduché. A ak by náhodou problém zmizol, stále je tu priestor pobehať si Balkán. Konkrétne jeho západnú časť skoro nepoznám.

Rozhodnutie trochu mrzí, ale proste len zvíťazila tá najracionálnejšia možnosť.

Deň 40 – 12.07. – 582km – Vladikavkaz – Gori - Batumi

Ráno nad tým už vôbec neuvažujem a len sa snažím čo najskôr doraziť na hranicu, pretože prechod vo Vladikavkaze býva extrémne vyťažený. Motorka šlape, ale ešte v momente, kde hraničný priestor nie je ani v dohľadne, už je kolóna áut. Pomaly ich v obieham v protismere, ale za zákrutou sa objaví policajné auto a som odstavený. Mám sa zaradiť... no tak to bude dlhý deň... Dala by sa rada obiehať ešte po vnútornej strane, ale vidím ešte ďalšiu hliadku, tak sa radšej poslušne radím. Čítam knihu, hodiny ubiehajú a kolóna sa len pomaly hýbe vpred.

Keď takto miniem aj ďalšiu hliadku, tak idú okolo po vnútornej stane nejakí motorkári a nedá mi to. Dobieham ich a predierame sa dopredu spolu. Odovzdanie deklarácie vozidla je minútová záležitosť s príjemným colníkom. Nasleduje ešte asi hodinové čakanie na pasovú kontrolu. Keď sa konečne dostanem na rad, tak tetuške sa niečo nezdá a mám údajne počkať na niekoho, kto sa so mnou príde porozprávať. Po slovensky na výsluch. Potom mi ďalší colník kontroluje batožinu, tak sa mu posťažujem, že mám pokazenú motorku a idem najkratšou cestou domov a tak. Kým odstavený na boku čakám na výsluch, tak sa objavuje colník, ktorý mi kontroloval batožinu a nesie mi pas a praje šťastnú cestu. Zázrak!

Gruzínska strana ide rýchlo a hladko. Celkovo mi prejazd zabral vyše 4 hodiny a v oboch smeroch to bol jednoznačne najhorší prechod RU hranice aký som zažil. Cestou riešim ešte znova strachovku, lebo pôvodná už vypršala. V Stepantsminde vyberám keš a pokúšam sa u babičky korenárky v stánku poriešiť SIMku, ale jej to voľáko nejde. Medzitým kecám s mladými Češkami, ktoré prišli hikovať po Kaukaze.

SIMku som nakoniec nevybavil a ťahám najskôr na Tbilisi a následne na západ okolo Kutaisi, cieľovo do Batumi. Pri Gori sa zastavujem na parádnom modernom odpočívadle a dávam si znova celkom obľúbený Wendy’s. Motorka šlape, tankujem tak často ako sa dá, aby bolo čerpadlo stále plne zaplavené benzínom. Totiž problém zdochýňania nastal vždy, len keď som mal v nádrži benzínu menej, tak okolo 5L, tak nechcem riskovať, že to má súvis.

Čas ma neúprosne tlačí vpred, ale už pri Zestafoni mi je jasné, že do Batumi po svetle nedôjdem. Navyše musím konštatovať, že Gruzínci stavajú diaľnice snáď pomalšie ako my, čo je ťažko uveriteľné. Mám pocit, že za tie 3 roky čo som tu bol naposledy nesprejazdnili ani meter. Začína pršať, rýchlo sa stmieva a slnko začína seriózne zapadať niekde v miestach, kde sa dostávam ku pobrežiu. Od Kobuleti už idem úplne po tme. To nie je zrovna to, čo by človek chcel v Gruzínsku a jeho dopravnej situácií.

Do Batumi prichádzam stále za mrholenia a začína jedno z najkomplikovanejších hľadaní ubytovania. Po pol hodine rezignujem a zastavujem v potravinách a prosím o pomoc. Miestni sami nevedia podľa adresy kde to je a prebiehajú telefonáty. Nakoniec ma dovedú vysoko do kopca nad Batumi. Sám by som to v živote nenašiel. Domáci je pohoďák, izba pekná a k dispozícií všetko čo treba. Unavený padám do perín. Motorka celý deň šlapala bez zaváhania, čo ma príjemne prekvapilo.

Deň 41 – 13.07. – 10km – Batumi

Doobeda sa neponáhľam. Idem primárne do prístavu zistiť situáciu ohľadne lode do Bulharska. Office spoločnosti je podľa očakávania zatvorený, ale v hlavnej budove mi dajú presné info. Loď pripláva 15. večer, 16. treba doobeda kúpiť lístok a večer loď odpláva. Mám teda 3 dni voľna.

V meste riešim SIM kartu, raňajky a hľadám ubytko bližšie k centru s parkovaním. Po tom ako sa ubytujem, sa zvyšok dňa motám po Batumi a obzerám zaujímavosti. Na promenáde je pomerne drahé pivo aj jedlo, ale čo by človek takto vo veľkomeste čakal, že.

Deň 41- 44 – 14.07 – 16.07. – 0km – Batumi

Pomerne dosť prší. Čítam knihy, pozerám filmy a občas vybehnem do mesta. Na izbu mi domáci nasťahoval spolubývajúceho, čo som teda nečakal.

V pondelok doobeda kupujem lístok na loď. Najskôr stretávam vysmiatu staršiu nemku na bicykli, ktorá sa vracia zo Strednej Ázie. Nákup lístkov prebieha úplne v pohode a profesionálne. Cena je 280eur so všetkým, teda za motorku, kajutu, jedlo. Keď sa balím, tak prichádzajú dvaja Angličania ako inak na 1200GS ADV s rovnakým cieľom.
Čas naloženia na loď nie je presne daný, všetko sa rieši po telefóne. Očakávaný hovor prichádza už okolo 19. Rýchlo zbalím a fičím najskôr na office pre nejaké papiere, tam znova stretávam Anglánov a na loď už ideme spoločne. Stretávame sa spoločne aj s Nemkou a všetci spoločne riešime formality.

Loď je pomerne nevyťažená, je tu len niekoľko nákladiakov, naše tri motorky a bicykel. Každý máme samostatnú kajutu, teda Angláni majú spoločnú. Kajuta je pekná, čistá a pohodlná. Fakt som príjemne prekvapený. Asi okolo 2 v noci nás budí posádka a prebieha pasová kontrola. Potom už loď pomaly opúšťa Batumi.

Deň 45-46 – 17.07. – 18.07 – 0km – Batumi – Burgas

Prvý deň je tip top počko. Teplučko, slnečno, kľudné more. Bohužiaľ na trajekte nie je príliš veľa priestoru pre voľný pohyb. Okrem jedálne, spoločenskej miestnosti s telkou je tu ešte paluba so záchrannými člnmi. Zbytok je uzamknutý.

S ostatnými sa stretávame teda priebežne, večer dáme pár piviek a deň za nami. Cez deň mám dosť času rozmýšľať čo v Bulharsku. Vzhľadom na to, že motorka celé Gruzínsko šlapala a akonáhle sa vylodím som už v EU, takže nemám dôvod upaľovať rovno domov. Namiesto toho rozmýšľam, že skúsim dokončiť južné Bulharsko, pretože odtiaľ ma vyhnali vytrvalé dažde. Ak sa problém nevyskytne budem asi pokračovať cez Macedónsko do Albánska a potom sa uvidí.

Druhý deň na palube trajektu je rozdielny. Vonku prší, sú vlny, loď sa kýve. Spestrenie. Ku večeru je tu už ale celkom nuda.

Deň 47 – 19.07. – 340km – Burgas – Harmanli – Kardžali - Ardino

Do prístavu vchádzame skoro ráno, ale z lode nás púšťajú až okolo 8, vybavenie papierov trvá nečakane dlho, skoro hodinu. Nemka odchádza prvá, pretože bicykel nie je treba nahadzovať do systému, Angláni majú tiež šťastie a sú odbavení predo mnou, ja opúšťam prístav teda posledný.

V Burgase iba vyberám peniaze, nakupujem potraviny a následne smerujem juhozápadne cez Sredec, Elhovo do Harmanli. Premávka je pomerne slabá, cesta kvalitná, ale som nejaký ospalý. Viac krát zastavujem a odpadávam do trávy si zdriemnuť. Plavba ma zjavne vyčerpala :-)

Od Harmanli už pokračujem najbočnejšími bočnými ťahmi až ku skalnému útvaru - Skalné hríby. Tie ma trochu prekvapili, čakal som že budú väčšie a hlavne nie oplotené. O niekoľko kilometrov južnejšie za mestom Kardžali sa ešte zastavujem pri kamennej svadbe, čo je ďalšie zaujímavé kamenné zoskupenie. To je veľmi zaujímavé.
Ďalej pozvoľna pokračujem na západ do hôr. Pomerne dlho zháňam miesto na noc, ale nakoniec nájdem celkom pekné. Večer ešte šijem popruh na bočných taškách, ktorý som natrhol pri motaní sa pomedzi stromy v lese. Tým sa začína každodenná šnúra drobných fixov, ktorá ma bude sprevádzať vlastne až domov... Ale motorka šlape bez problémov.

Deň 48 – 20.07. – 207km – Ardino – Diavolski most – Čudnite mostove

Ráno štartujem neskoro, nejak sa mi dobre drieme nad ránom. V mestečku Ardino na námestí riešim raňajky, okolo je čulý ruch, celkom príjemné spestrenie. Potom sa presúvam ku zaujímavosti, ktorá sa nazýva Diabolský most. Vedie k nemu parádna cesta, skoro celá asfaltová a parádne zakrútená vo svahu. Posledný úsek je kamenistý, miestami sú aj také väčšie ale rozbehnutá CRFka po nich letí bezstarostne vpred. Parkujem takmer až pod mostom, nikde žiadne rampy, zákazy, platené parkoviská, tak sa mi to páči.

Most sám o sebe je impozantný, ale nedáva mi moc logiku, na druhej strane sú len uzučké chodníky sotva ako vysokohorské turistické traily. Čo to fotím, zvažujem magnetky, ale sú také nemastné neslané, jemne predražené, tak kašlem na ne.

Vraciam sa do Ardina a pokračujem zakrútenými cestami na východ. Postupne sa odpájam na menej a menej používané cesty pomedzi dedinky schované v horách až sa musím orientovať medzi dedinami s pomocou miestnych a turistickej topo mapy. Asfalt je dávnou minulosťou...

Vypľuje ma to niekde pri mestečku Rudozem, kde to beriem ešte cez kaňon do Smiljan a následne horským prechodom do regulérneho mesta Smoljan. Tu mi začína trochu pršať a tak zabíjam čas na pumpe. Zisťujem napríklad, že mám vôľu v ložiskách zadného kolesa, toľko spestrenie na dnes.

Po daždi pokračujem cez Pamporovo, kde sa znova púšťa regulárny lejak, na sever cez Čepelare a odbočujem na Čudnite mostove. Po pravde si už ani nepamätám čo čakať, ale cesta sem vedie parádna. Našťastie prestáva pršať a stúpam vysoko do hôr. Čas je pokročilý, skaly preto obchádzam a hľadám miesto na noc. Niekoľko kilometrov po tom ako skončí asfaltka nachádzam opustené obydlie s posedením, ktoré tomuto účelu poslúži dokonale.

Deň 49 –21.07. – 248km – Čudnite mostove – Zagražden – Laki – Pamporovo - TET

Ráno klesám znova ku Čudnite mostove. Je skoro ráno, stánky sotva začínajú fungovať. Sú tu dve vyhliadky. Obe sú zaujímavé a ukazujú obdivuhodnú roklinu a krasový pôvod tejto prírodnej zaujímavosti.

Ďalej sa vraciam dolu a robím ešte odbočku na Zabardo, ale nakoniec ma zláka opačná strana a rozhodujem sa spraviť prieskumnú misiu cez Laki a Zagražden. Cesta sa parádne krúti v horách a cestou na dedinu Belica nachádzam množstvo úžasných piknikových miest pri vode. Vedieť o nich tak včera večer...

Za dedinou Belica asfalt končí a stúpanie je šotolinové, ale ide o luxusnú cestu. Dokrútim sa až do Zagraždenu a ďalej to beriem na západ smerom na Manastir. Cesta sa krúti pomerne vysoko v horách. Pokúšam sa o odbočku k nejakému jazeru, ale ukáže sa že je to priehrada a je celá ohradená. Dedina Manastir je brutálne zarezaná v horách, nejak nemám moc chuť ju skúmať.

Dolu v Laki kupujem čo treba, nedarí sa mi nájsť reštiku, tak si na cestu kupujem len nejaké pečivové taštičky. Pokračujem cez Zdravec znova do hôr. Voľne, po otvorenom hrebeni sa lesmi premotám až na fantastické jazero Jugovska, ale mraky ma zase vyháňajú preč. Observatórium smerom na Pamporovo je tiež uzavreté, takže plynulo pokračujem . V Pamporove tankujem a vyrážam na TET.

Ten začína na zjazdovkách širokými nudnými zvážnicami v lese. Postupne sa to ale zlepšuje. Na večer som našiel pekné miesto na bočnom hrebeni s výhľadom do doliny.

Deň 50 –22.07. – 168km – TET – Nastan – Tešel – Trigrad – Devin – TET

Ráno pokračujem po TETe, ktorý je ako vymenený. Každý kilometer je vidno, že cesta je menej a menej používaná. Onedlho už je trávou zarastená skoro celá šírka cesty a postup je tak spomalený. Do cesty sa mi postaví aj zopár prudších neupravených výjazdov s väčšími kameňmi, ktoré by som nechcel absolvovať sám na veľkej mašine asi. Nakoniec ma ale cesta vypľuje až na hrebeň a je to bomba. Cesty kam oko dovidí, členitý terén so zmiešanými lesmi, kosodrevinou, otvorenými pláňami. Pohorie Rodopy.

Po hrebeni idem niekoľko kilometrov, väčšina je brnkačka na kochačku. Ale zopár miest prekvapí prudším výjazdom bez prípravy, alebo technickým členitým zjazdom v koľaji. Parádne povozenie. Nasleduje dlhé kamenisté a fyzicky náročné klesanie do mesta Nastan.

Po nákupe a občerstvení vyrážam smerom na mesto Trigrad cez diablovo hrdlo. Ide o parádny kaňon, niečo ako Manínska tiesňava vo väčšom. Aj samotný Trigrad je celkom sympatické mestečko. Tu ma znova zlákajú odbočky po oboch stranách doliny, ktorými sa vydávam na niekoľkohodinové cesty nikam do hôr. Nakoniec sa ale cez diablovo hrdlo vraciam naspäť. Chcem sa napojiť na TET, ktorý pokračuje z Nastanu cez Devin. Podľa mapy to vyzerá, že by sa mohlo dať vydriapať do sedla aj z dediny Grohoto ale to sa mi nedarí, cesta je zarastená, veľmi prudká a s veľkými kameňmi.

Idem teda cez Devin a stúpam do hôr znova po prašnej, kamenistej ceste. Je tu veľa odbočiek trochu blúdim, lebo nemám na riaditkách GPSku. TET je v týchto miestach dosť náročný. Ide o veľmi prudké stúpanie po kameňoch. Cesta je takmer nepoužívaná, takže sú tu hlboké vymyté koľaje, okraje sú zarastené, navyše je dosť teplo. Keď konečne vybehnem na lúku, tak zapadávam v neviditeľnom blate vo vysokej tráve...

Na jednom mieste ma tracklog posiela do úplne nezmyselného kopca, do ktorého mám problém sa vyškriabať aj pešo, kde je regulérny les a len náznak stopy od zveri. Pokračujem preto po normálnej viditeľnej ceste, ktorá ale taktiež nie je zadarmo. Po chvíli kontrolujem postup a zisťujem, že som sa napojil znova na tracklog. Zjavne je len napárovaný na zlú cestu miestami.

Akonáhle sa trasa vyrovnala, tak vbehla do lesov a bojujem s hlbokými kalužami na celú šírku cesty, blatom, sem-tam spadnutým stromom. Skrátka žiadna brnkačka ale regulérna makačka. Keď končí les začína kamenistá cesta. Už som dosť unavený a nekomfortný povrch mi dáva dosť zabrať.

TET ma nakoniec dovlečie ku jazerám na Širokej Poľane. Tu sa mi darí nájsť fantastický spot pri brehu a zaslúžene oddychujem.

Deň 51 –23.07. – 504km – TET – Dospat – Goce Delčev - Petrič – Strumica - Prilep - Ohrid

Ráno mám možnosť pokračovať po TET, ale predchádzajúci deň mi dal zabrať. Som unavený, takže volím jednoduchšiu variantu po asfalte. Známou parádnou cestou z pred niekoľkých týždňov zbehnem do Dospatu. Hneď na vjazde ma po ľavej strane víta svätá trojica. Teda pumpa, umývarka a servis. Postupne využívam všetky tri služby. Zahasím smäd motorky, po dlhšej dobe ju konečne poumývam, včerajší blatový TET sa na nej podpísal. Nakoniec sa v servise zbavujem oleja a nalievam nový, ktorý veziem ešte z Krasnodaru. Pôvodne som ho chcel meniť pred rozpáleným Kazachstanom...

Po nákupoch pokračujem južným Bulharskom smerom cez Goce Delčev. Cesta nie je zlá, ale po včerajších horách trochu nudí. Za Goce ďalej na Petrič je fajný horský prejazd, cestou dávam fantastický a lacný šopský šalát a užívam si slnečný deň.

V Petriči sa mi kazí počko a na Macedónskej hranici už začína pršať. Hranica inak zaberie asi 10 minút, totálne nečakané. V Strumici riešim nejaký keš a nákup v potravinách. Ceny sú tu až neuveriteľne nízke. Pokračujem už za slabnúceho dažďa cez Valandovo, krajina je veľmi členitá, ubieha to pomaly. Následne sa napájam na absolútne luxusnú diaľnicu postavenú v divokých horách. Aj napriek tomu že je to diaľnica, si cestu fakt užívam, okolie je fantastické a je rozhodne čo sledovať.

Onedlho sa odpájam smerom na Prilep a idylka končí. Hustá premávka na rozostavanej ceste, ktorá nemá konca kraja. Znova začína pršať a v kopcoch teplota klesá k nepríjemným hodnotám. V Prilepe už nekompromisne leje a tak čakám na pumpe. Prejazd Macedónska som chcel ako obvykle zobrať po nejakých bočných ťahoch, ale narazil som na problém, že tu na juhu, proste nie sú žiadne paralelné alternatívne cesty. Pri prejazde som pochopil prečo. Krajina je značne hornatá a preto sú bočné cesty väčšinou jednosmerné smerom do hôr bez prejazdu krížom na druhú stranu.

Za Prilepom rovina smer Bitola a následne sa valím na Ohrid. Beriem to hornou cestou cez Zavoj. Stále je usmoklené počasie, dosť zima a večer na spadnutie. Noc nakoniec trávim na brehu Ohridského jazera za príjemných 10eur na noc v peknom apartmáne.

Večera v miestnej diskokrčme, pivko trochu drahšie ako v Bulharsku ale všetko v rámci normy. Dobré jedlo a príjemná zábava.

Deň 52 –24.07. – 357km – Ohrid – Stenje – Korce – Leskovik – Gjirokaster – Delvine

Ráno je pekne, nad jazerom sa dvíha jemný opar. Vyrážam skoro a pred Albánskou hranicou to strihnem ešte prejazdom cez sedlo. Prekvapí ma že je platený, ale pri cene 100MKD nejako neprotestujem. V Macedónsku je všeobecne lacno, neminul som hotovosť ani za 20eur od včera.

Prejazd je celkom fajn, ale čakal som trochu viac. Cestou dolu ku Prespanskému jazeru obieham Toyotu Aygo so slovenskou ŠPZ, nakoniec sa stretávame na hranici do Albánska. Mladý párik na výlete do Grécka. Hranica je už jemne komplikovanejšia ako BG-MK, celé to trvá tak ¾ hodiny asi. Ale colníci sú príjemní a veľmi pekná mladá baba so slušnou angličtinou robí nejaký prieskum návštevy Albánska, tak pokecáme.

Cesta ďalej popri jazere je veľmi fajn. Prekvapuje ma prakticky neexistujúca premávka až do mesta Korce. Ako prvé riešim benzín, po prepočte dvíham obočie, pretože cena je niečo cez 1,4eur za liter. Platenie kartou nie je ani z ďaleka samozrejmosťou, ale nakoniec sa podarí. V meste potom zháňam SIMku a moje rozčarovanie nad cenami pokračuje. Najnižší mesačný dátový program stojí asi 13eur. Beriem týždňový za 4. Viac som za mobilný internet platil asi len v Kanade...

Korce nie je úplne malé mesto. Infraštrukúra nie je najlepšia a premávka viazne. Pokračujem najjužnejším ťahom popri Gréckej hranici cez Borove. Cestou sa ešte pred horami snažím najesť. V jednom podniku je asi svadba alebo niečo, druhý je trochu zapadnutý a úplne prázdny. Objednávam jedlo, ale z jedálneho lístka mi idú oči vypadnúť. Ceny vyššie ako v Žiline na námestí. Porcia je slušná, ale jedná sa o dosť mastné mäso, hlad zaženie ale gurmánsky zážitok to nie je. Cena asi 7eur za 1 porciu.

Pokračujem konečne do hôr, ale lomí ma na spánok. Odbočujem na bočný hrebienok a pod stromami driemem ani neviem ako dlho. Potom za dedinou Barmash začínajú hory, cesta sa zhoršuje, asfalt je veľmi zvlnený, miestami dosť rozbitý, miestami žiadny. Cesta sa krúti vysoko v horách, okolie je nádherné, premávka neexistujúca, až ma to niekoľkokrát donúti skontrolovať, že idem správne. Na CRFke sa mi ide dobre, ale nedá sa postupovať príliš rýchlo.

Za Leskovikom cesta prudko klesá do kaňonu a celý úsek SH75 na sever je fantastický. Povrch už je kvalitný a cestu po oboch stranách obklopujú obdivuhodné hory. Niekde pred napojením na SH76 dobieham búrku. Som optimista a predvídam jej skorý útlm. No tento tip mi vôbec nevyšiel a som totálne premočený už po 5 minútach. Lejak prestáva až niekde pri Gjirokaster, na ceste obrovské kaluže vody, blato a všemožný sajrajt.

V Grapš odbočujem cez hory smer Sarande, konečne sa oteplilo a svieti slnko. Namiesto novej cesty volím starú smerom do Delvine. Tá sa vlní kopcami a na jednom z nich rozkladám bivak na noc. Suším veci a skladám plán na nasledujúce dni.