NoKyrgyzstan 2018 2/5

Deň 11 – 13.06. – 241km – Ilidevo – Devetaška – Prochodna – Gložene

Ráno Gert fixuje GSo, ja sa flákam. Po luxusných raňajkách od Poly máme aj s Ivom super pokec a dozvedáme sa veľa zaujímavých infošiek o Bulharsku, o Motocampe aj Buzluži a iných miestach.

Po fotkách pokračujeme jemne severozápadne smerom ku jaskyni Devetaška. Napriek tomu, že je ešte len polovica júna, tak teplota už pred obedom stúpa prekvapivo vysoko cez 30.

V Devetaške sa natáčala scéna z filmu Expendables, asi preto sem platíme vstupné asi 3LV a užívame si jaskynný vlhký a chladný vzduch. Jaskyňa je fantastická, je to v podstate jeden obrovský dóm s veľkými oknami v strope. Veľmi zaujímavé miesto.

V dusnom teplom počasí sa presúvame ku jaskyni Prochodna. Niekoľko km pred príjazdom sa z búrkových mrakov spúšťa na nás dážď. Na mokrej ceste, kde je slabá premávka, mám znova problém so šmykľavou zadnou gumou. Pred jaskyňou je len zopár áut, prekvapuje ma že sa nevyberá vstupné, pretože Prochodna je asi známejšia ako Devetaška.

Jaskyňa má veľmi vysoký strop a v jej centrálnej časti sa nachádzajú 2 okná, ktoré majú veľmi pravidelný tvar pripomínajúci oči. Ako prechádzame ďalej, tak zisťujem, že na druhej strane je tiež východ. Kto by bol čakal, že Prochodna je priechodná, že? :-)

Pokračujeme na juh ku kláštoru Gložene, kde chceme zakempovať. Kláštor je zavretý, ale miestny mních nás púšťa aspoň pozrieť dnu a ukazuje nám kaplnku. Údajne tam žije už cez 20 rokov. Aj na to trochu vyzerá.

Z kempovania ale nie je nič, pretože okolie je osídlené a svahy sú veľmi strmé. Vhodný flek nachádzame až pri hlavnej ceste. Na oblohe sú nepekné búrkové mraky a v diaľke lietajú blesky. Tvrdohlavo staviame stany, vietor fučí iným smerom.

Deň 12 – 14.06. – 395km – Gložene – Tetevan – Trojan – Etropole – Montana

V noci spadnú nejaké zrážky ale ráno je pekne. Pokračujeme cez Teteven, inak veľmi pekné mesto, príjemným údolím až do priesmyku Trojan. Ten nás víta hustou hmlou, že z jeho úpätia takmer nie je vidno jeho vrch. Dávame ešte krátku lúčnu etapu po lákavom priľahlom hrebeni a potom pokračujeme na juh a následne na západ až do mesta Zlatica. Tu sa vydávame na sever znova do hôr, znova cez oficiálne uzatvorený prejazd do Etropole. Postupne mizne asfalt, ale je zrejmé, že sa tu jazdí.

Cestou hore striedavo prší a po prejazde sme už riadne zablatení. Etropole pôsobí skutočne chatrným dojmom. Ďalej už sa napájame na asfaltové cesty a smerujeme na západ cez Vraca a Montana. Na Srbsko-Bulharskej hranici ma prekvapuje dominantný horský chrbát, píšem si poznámku do hlavy to zajtra pozrieť na mape. Za Montanou hľadáme ubytko ale príliš sa nám nedarí. Nakoniec sa zamotáme do nejakej dediny a nachádzame opustený komunistický memoriál a cestou späť aj ubytovanie. Sme tu jediní hostia, ale personál je príjemný, izba čistá a pohodlná.

Večer dávame zopár rozlúčkových piviek a Gert padne do oka pánovi domácemu. Lámanou angličtino/nemčinou majú hlboké debaty o všetkom možnom. Popri tom sa leje domáca pálenka, vodka a všetko možné krížom krážom...

Deň 13 – 15.06. – 305km – Montana – Varšec – Sofia - Kjustendil

Ráno po dlhom večeri sa zbierame trochu neskôr. Naše cesty sa dnes rozdeľujú. Gert smeruje niekam do Chorvátska a ja pokračujem už na sólo jazdu južným Bulharskom. Bočnými cestami obchádzam jazero cez Borovci a smerujem ku horskému masívu, ktorý sme včera obdivovali z hlavného ťahu. Niekde za Varšec mi začína pršať a na horskom prechode smerom na Sofiu už leje ako zmyslov zbavené. Na ceste je 10-20cm vody, autá idú krokom a búrka zjavne postupuje presne mojím smerom. Povoluje až tesne pred Sofiou už ďaleko po obede a ja som kompletne mokrý. Našťastie sa obloha trhá a do večera už si volím cesty na juh Bulharska vyložene len podľa toho, kde nie sú búrkové mraky.

Tie ma dotlačia až na srbskú hranicu za Kjustendil. Na večer to zapichnem v nejakej opustenej osade v horách. Celkom creepy miesto, ale nejak sa mi to nechce riešiť.

Deň 14 – 16.06. – 411km – Kjustendil – Rila – Bansko – Velingrad – Batak

Ráno z hôr klesám a vraciam sa na hlavný ťah, cez Dupnicu, až do Rily. Smerom ku kláštoru je parádna cesta, ale je tu na môj vkus dosť turistov. Kláštor zatiaľ ignorujem a idem vyššie do doliny. Míňam parádne piknikové fleky, postupne mizne asfalt a stúpam po kamenistej ceste ďalej. Zákaz nebol, ale svedomie ma pomaly otáča naspäť. Jazdiť v národnom parku na motorke a míňať turistov mi nie je príjemné.

Cestou späť sa zastavujem v kláštore. Pekný, farebný, ľudí plné autobusy. Pár fotiek a preč. Pokračujem cez Blagoevgrad až na Bansko. Krásne slnečné počasie sa postupne mení. Z Banska, ktoré je veľkým zimným turistickým strediskom mám v pláne vystúpať čo najvyššie pod jeden z najvyšších bulharských vrcholov - Vichren. Hore vedie dlhá, kľukatá ale asfaltová cesta. Míňam zvyšky snehu, nepríjemne sa ochladzuje a je jasné, že dažďu sa znova nevyhnem. Najvyšším bodom je chata s parkoviskom, je tu celkom čulý život. Vichren aj ostatné kopce sú ale v oblakoch, vraciam sa dolu.

Cestou začína pršať a mením pôvodnú trasu na Goce Delčev za cestu 84 na Velingrad kde počasie vyzerá lepšie. Pršať prestáva až v horách pred Velingradom, prechádzam parádny horský prechod s nespočtom odbočiek a vnútorne toto miesto označujem nálepkou „veľký offroadový potenciál“.

Vo Velingrade nákup a za dnešný cieľ vytyčujem neďaleký rezervoár Batak. Po jeho obvode sú parádne miesta na kemping ale je tu kde sa ubytovať. Ja staviam stan a večeriam. Keby bolo sucho, je to ideálne.

Deň 15 – 17.06. – 697km – Batak – Dospat – Plovdiv – Burgas - Primorsko

Ráno je parádne slnečno, akurát trochu kosa. Smerujem na Dospat a cesta ma vedie fantastickým nekonečným horským prejazdom. Na každej druhej zákrute je studnička. Ostatne tak ako všade v bulharských horách. V Bulharsku sa skrátka pitná voda nekupuje.

Prejazd sa postupne mení, obchádzam vodnú nádrž, so zaujímavým kamenným priehradným múrom, systém jazier a následne lesný úsek je ako vystrihnutý zo Sibíri. No skrátka parádne ráno. V Dospate nakúpim nejakú poživeň a pokračujem smer Nastan. Tlačím pred sebou škaredé búrkové mraky, tak sa neponáhľam. Často len tak odbočujem na rôzne bočné cesty. Lesné, poľné, hlinené, blatisté, kamenisté a užívam si deň.

Pred Tešel odbočujem na Jagodinskú jaskyňu. Tu je znova čulý turistický ruch, jaskyňu len obchádzam. Začína pršať tak nepokračujem ďalej. Vraciam sa cez Tešel a pokračujem na Nastan. Stále prší a snažím sa tomu uniknúť ďalej na sever po 866 smer Plovdiv. Cesta je pekná ale v horách prší celú dobu a akonáhle sa z nich pred Plovdivom vymaním, tak dostávam do tváre 35 stupňov a suchý vzduch.

Pokračujem okolo Plovdivu smer Asenovgrad. Pred Asenovgradom už som takmer suchý a dávam horám ešte jednu šancu. Chyba. Po niekoľkých kilometroch v kaňone, kde lietajú aj miestni na superšportoch začína lejak, resp. búrka takých rozmerov, že aj nepremokavé ponožky vzdávajú svoju funkciu. Na ceste je znova aj 10-20cm vody, autá stoja alebo sa plazia krokom. Komplet mokrý sa vraciam do Asenovgradu. Dažďa a chladu mám dosť, padá rozhodnutie ísť k moru. Je to jediná časť Bulharska ktorá má byť podľa predpovede bez zrážok. Burgas križujem okolo polnoci a pokračujem nepríjemnou cestou do Primorska. Po polnoci sa mi ubytko zháňať nechce a skladám sa pri neďalekom skalnom útvare na lavičku.

Deň 16 – 18.06. – 0km – Primorsko

Ráno som sa ubytoval v odporučenom ubytku, prepral veci a hlavne dal všetko sušiť. Mokré som mal okrem civilného oblečenia snáď všetko.

Poobede som sa poprechádzal po plážach, na promenáde som našiel na kameňoch veľké množstvo podobizní známych osobností a poskúšal miestnu kuchyňu. Na večer som zavítal aj do Bistra Slovakia, ale nadšený som zrovna nebol

Deň 17 – 19.06. – 546km – Primorsko – Malko Tarnovo – Vize – Iznik – Kayanarca

Ráno skoro vyrážam na juh popri pobreží a následne na Tureckú hranicu za Malko Tarnovo. Hranica je malá, je tu len niekoľko áut, no prechod aj tak trvá viac ako hodinu. V Kirklareli dávam parádny obed a zháňam SIMku. Tureckí operátori sa ale nezdráhajú pýtať za 1-2GB dát sumy medzi 15-20eur, takže pre Turecko sa zmierujem s tým, že nebudem online.

Tureckom pokračujem mimo hlavného ťahu na Istanbul najsevernejšou trasou. Istanbul sa mi darí úplne obísť pomocou nového severného mosta. Ten je síce spoplatnený, ale nejde o žiadnu horibilnú sumu. S niekoľkými zaváhaniami pokračujem na juh smer Bursa, ale za mostom cez úžinu odbočujem na Iznik. Po ceste je ešte niekoľko platených úsekov vrátane mosta, Turci ma s tým začínajú srať.

Niekde za Iznikom to strelím do hôr, nájdem celkom pekný zelený flek a rozbíjam bivak.

Deň 18 – 20.06. – 560km – Kayanarca – Geyve – Nalihan – Beypazar – Tuz Golu

Ráno je znova parádne počko. Vraciam sa na cestu a pokračujem na východ cez rôzne dedinky. Som prekvapený, že aj na veľkých pumpách nie je nikde k dispozícií Wifi. Online som len keď sa niekde zastavím na jedlo.

Pokračujem cestami s pomerne malou hustotou premávky smerom na Ankaru. Do mesta sa mi nechce, rozhodujem sa ho obísť dedinkami. Začína ale pršať a cesta ktorú som si vybral just vedie do nejakej bane a je od všade prítomných nákladiakov rozbitá a blatistá.

Za Ankarou prestáva pršať a pokračujem smerom na soľné jazero Tuz Golu. Nečakane sa ochladzuje ale postupne schnem. Ku jazerám prichádzam tesne pred západom slnka. Je to zaujímavé miesto. Dno je tvorené granulami soli, ľudia po tom chodia bosí. Po západe slnka si na priľahlých kopcoch hľadám flek na noc. Je dosť veterno, ale inak je to v pohode.

Deň 19 – 21.06. – 474km – Tuz Golu – Cappadocia – Panli

Ráno je nádherne, pomerne chladno. Smerujem do Cappadocie, ťahám sa bočnými ťahmi, cesta je často bez asfaltu, ale v dobrom stave. Premávka je minimálna, užívam si to. Neďaleko Cappadocie ma zlákajú dolu z cesty rôzne kamenné útvary. Voľne prístupné medzi kopcami neďaleko od cesty sú viditeľné ľudské príbytky z dôb dávno minulých.

Do dedinky Goreme prichádzam zjazdom z juhu. Počasie sa kazí, ľudí je tu veľa. Náhodne sa tu motám a dávam si pomerne drahý kebab, kým prejde búrka. Po daždi nezaujatý odchádzam smerom na Kayseri, ale tesne pred výjazdom z tejto oblasti ma zaujmú ešte nejaké vežičky. Zákazy nikde nie sú a keďže je po daždi, ľudia tiež nie. Tak sa motám na motorke rovno pomedzi monumenty. Zaujímavý zážitok. Nakoniec tu trávim ešte skoro 2 hodiny.

Ďalej pokračujem už viac menej hlavnými ťahmi okolo Kayseri ďalej na východ. Za Kayseri beriem znova bočné ťahy a nocujem niekde na kopci nad dedinou Panli.

Deň 20 – 22.06. – 440km – Panli – Kangal – Divrigi - Kemaliye

Ráno pokračujem najbočnejšími ťahmi a mojim cieľom je Stone road. Kým sa k nej ale dostanem tak viac ako polovicu trasy absolvujem neplánovane bez asfaltu. Niekedy sa ide dobre, inokedy menej, ale s CRFkou je to úplne fajn. Od Divrigi ma cesta vedie do hôr. Pozerať je na čo, hory naokolo majú nebývalé farby. Znova pred sebou tlačím búrkové mraky, takže ponáhľať sa nemá zmysel. Často odbočujem po bočných hrebeňoch. Niekedy len tak, niekedy pre fotku, inokedy nájdem zaujímavé miesto na chvíľu oddychu. Fajn pojazdenie.

Až po začiatok Stone road je to ale po asfalte. Samotná stone road je, ako už názov napovedá kamenistá. V smere zo severu intenzita zaujímavých častí stále narastá. Objavujú sa častejšie tunely vysekané v skale samozrejme bez osvetlenia a sú stále dlhšie a dlhšie. Ku koncu sú v nich dokonca zákruty a vyhlodané okná, pretože svetlo tam nie je skrátka žiadne.

Na asfaltový ťah sa pripájam neďaleko Kemaliye a nevychádzam z úžasu. Cesta je zarezaná v strmom svahu a mestečko má totálne alpský charakter. Teda samozrejme na taký turecký štýl, ale úzke prudké uličky a maličké domčeky zarezané v kopci sú na bežné turecké pomery nevídané.
Pôvodne som plánoval že pôjdem na juh na hlavný ťah a následne smer Van, kvalitný asfalt ma ale prekvapil a hory zlákali, tak som si to namieril cez hory smer Hozat – Tunceli.

Deň 21 – 23.06. – 530km – Kemaliye – Tunceli – Erzurum – Narman – Oltu

Ráno vyrážam skoro a cez hory jazdím úplne sám. Prvých niekoľko hodín si neuveriteľne užívam. Scenérie sa menia a cesta je super. Všetko sa človeku ale preje, takže po 3 hodinách už aj stačí a teším sa na nejaké kilometre. Ešte kým sa dostanem na hlavný ťah na Erzurum prechádzam niekoľko ozbrojených checkpointov kde je nutné zastaviť. Nikde ma ale nekontrolovali.

Hlavný ťah už je nuda, ale aspoň to ubieha. Trasu som skrátil aj preto, že zadná guma seriózne mizne. Pôvodne som na základe skúseností z minulého roka predpokladal, že s ňou pohodlne dojdem to Biškeku. Teraz mám ale normálne strach, aby som s ňou došiel aspoň do Tbilisi. Celý deň je inak pomerne chladno, pod 20 stupňov. K večeru mi začína pršať a tak po parádnom prejazde Tortum-Narman zháňam ubytko v meste Oltu. To sa darí, akurát parkovanie je suboptimálne, na ulici.

Večer sa motám po meste, nakúpim nejaký proviant, kebab a zastavím sa v miestnej čajovni. V čajovni nadväzuje kontakt chalan čo obsluhuje, celkom vie anglicky tak prehodíme zopár slov. Čaje sú nakoniec zadarmo.