Anketa:
NoKyrgyzstan 2018 3/5
ZdieľaťPridané: 21.01.2019 Autor: erbe
Čitatelia: 19072 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Deň 22 – 24.06. – 400km – Oltu – Ardahan – Borjomi – Tabatskuri
Ráno motorka našťastie stojí na svojom mieste. Keď sa balím prichádza ku mne chlapík, že má tiež Lkovú CRFku, tak chvíľu kecáme. Potom z neho vypadne, že je to šéf polície a že sa mám u nich zastaviť na čaj. Chvíľu pokecu o jazdení v Turecku, chvíľa pokecu o dnešných voľbách, politike, ktorá ma nezaujíma a neviem a ani nechcem zaujať stanovisko. Dávame potom fotku pod miestnym hradom, ktorý je zatvorený a vyrážam na poslednú tureckú etapu.
Tento severovýchod Turecka je pomerne zaujímavý, je pomerne vysoko položený, vegetácia je iná, menšia. Sú to také drsnejšie podmienky. Za Ardahanom sa v meste Hanak zastavujem ešte na výborný kebab a čerstvé pečivo napriek tomu, že je nedeľa.
Na hranici ide všetko hladko. Gruzínci ich majú pomerne zmáknuté. Nahodili motorku do systému, informovali ma o nutnosti strachovky, dali mi leták a ukázali kde si ju môžem kúpiť. Cena bola rozumná, myslím 20GEL na 15 dní, takže pohodička, žiadne zdieranie. Hlavne to mali pekne transparentne spravené, cena bola jasne v tabuľke uvedená, žiadne handrkovanie trhové.
V Akhalsikhe som dokonca zohnal aj simku za rovnako fajn cenu, ale presne si už nepamätám koľko to bolo. Nakúpil som proviant a vydal som sa do hôr. Mojím cieľom sa stalo jazero Tabatskuri, ktoré som mal medzi bodmi záujmu už pred niekoľkými rokmi, keď som bol v GE prvý krát, no nedostali sme sa tam.
Skúšam najskôr horskú cestu cez Sakire. Tá ma vedie parádnym údolím v Rumunskom štýle, ale je tu po silnom daždi a v dedine cesta prudko stúpa a akonáhle skončí asfalt je vymaľované. Mazľavé blato a kamene ma nepustia. Pokračujem preto cez Borjomi a Bakuriani. Tu končí asfalt a cesta vedie znova do hôr. Tentokrát je ale pohodová aj pre auto, sem tam väčšie kamene, ale v pohode zjazdná aj po daždi.
Stúpam do oblakov a na jednom mieste sa nad ne dokonca dostanem. Parádny výhľad. V sedle nad jazerom je vojenský post kde mi vojaci kontrolujú pas a dokumenty, ale nie sú nepríjemní.
K jazeru je to ešte niekoľko kilometrov, ktoré stíham akurát za posledného svetla. Pri jazere rozbíjam bivak.
Deň 23 – 25.06. – 292km – Tabatskuri – Tbilisi – Sadakhlo
Od jazera sa ráno vydávam trochu na blind cestou, ktorá nie je v mojej mape prepojená, ale benzín by mal vyjsť, tak skúsim. Vedie ma náhornou plošinou cez nejaké pastviny a neskôr kamenistým sedlom až do dediny Berta, kde sa napájam na...povedzme, že asfaltovú cestu smer Tbilisi. Ona síce asfaltová je, ale prvých 50km je asfalt v takom stave, že sa lepšie šlo po kameňoch v horách.
Cestou sa moc nezabávam a smerujem do Tbilisi, kde chcem riešiť primárne gumu, sekundárne oleje a filtre. Tbilisi je veľmi zle dopravne zorganizované mesto. Ťahy popri oboch stranách rieky, ktoré ho križujú sú preplnené a všade sú kolóny. Po pomerne chladnom týždni ma navyše vítajú teploty cez 35 stupňov, takže to nie je zrovna žúžo. Ako prvý navštevujem obchod PITSTOP Moto. Predajňa aj servis sú na moje prekvapenie veľmi dobre vybavené. Pneumatiku v mojom rozmere ale nemajú, objednanie by trvalo viac ako mesiac. Jediná ako tak kompatibilná pneu je Conti TKC70 v rozmere 110/80 alebo také čosi za 120eur. Križujem preto Tbilisi smerom do shopu Bikeland. Tu je niekoľko čopristov z Ruska a jeden cestovateľský pár z Francúzska. Na predajni vidím fungel novú CRF 250 Rally a cítim sa že mám vyhrané. Pýtam sa obsluhy na pneumatiku v mojom rozmere, pozrie výklad, skonštatuje že nemá a bez slova so mnou končí debatu a venuje sa inému zákazníkovi. Na pokus kúpiť pneumatiku z vystavenej motorky ma doslova vysmial a ďalej sa so mnou vôbec nebavil. Zaujímavý prístup. Ruskí motorkári, ktorí robili výmenu oleja a smerujúci do Prahy na fest, mi dali kontakt na niekoho v Krasnodare že mi pomôže zohnať čokoľvek treba.
Mal som krátky pokec s frantíkmi, tí mali tiež nejaký problém, ale zdalo sa že jeho riešenie je len otázka času tak boli v kľude. Popriali sme si šťastnú cestu a ja som sa vydal späť do PITSTOP moto. Cestou uvažujem ako vyriešiť situáciu. Do Krasnodaru je to cca 800km, to guma dá v pohode po asfalte. Odhadujem ju tak na 2000km a potom už len asfalt. Stojím teda pred rozhodnutím či si prebehnúť znova Gruzínsko alebo skúsiť Arménsko a dúfať, že to do Krasnodaru dám. Vyhráva model s Arménskom aby bolo na ceste aspoň niečo nové aj v týchto končinách.
V PitStop moto kupujem olej, filter a vyrážam na juh na Arménsku hranicu. Pred hranicou odbočujem do hôr do neznámych dediniek a doliniek, kde nachádzam flek na noc. V potoku núdzovo umývam zadrbanú motorku, ktorá každý deň dostávala novú a novú vrstvu blata niekde cestou. Mením olej a staviam plán na Arménsko.
Deň 24 – 26.06. – 378km – Sadakhlo – Vanadzor – Van – Orbelian Caravanserai
Ráno sa v servise pred hranicou zbavujem starého oleja a filtra. Nakupujem čerstvé ovocie a zeleninu za veľmi príjemné ceny a prekvapuje ma, že každý na koho narazím je z Azerbajdžanu. Klasické kecy, kde mám ženu a že si mám ísť do Azerbajdžanu nejakú vybrať. No jó...
Gruzínska hranica pohoda-jahoda. Arménska je celkom v pohode až na poplatky. Všetko v miestnej mene alebo dolároch, bankomat mimo hraničný priestor. Fasa. Znova strachovka, tentokrát ale kompletne netransparentne cena na kalkulačke. Kurz nemám ešte v hlave, skusmo klikám do aplikácie a som nepríjemne prekvapený. Pýtajú cez 20eur za poistenie na týždeň! Po znamení nevôle ide cena dolu asi na 17eur, čo je aj tak nehorázna pálka. Iné riešenie ale nevidím, tak platím. Opúšťam priestor hranice a hneď vidím asi 4 stánky s poistením. V tom momente mi cvaklo. Bolo treba ísť na pešo von a nechať sa poistiť tam. Hold, človek sa učí celý život. Tí čo si to prečítajú a pôjdu po mne ušetria.
Vidím ešte nejakých mobilných operátorov, tak sa zastavujem. Dáva sa so mnou do reči jeden párik, chalan z Ukrajiny a baba údajne z čiech, ale moc plynulo po česky nerozprávala. Kým s nimi kecám odháňam dílera sim kariet. Pýta asi 7eur a za 3-4dni, ktoré tu strávim, sa mi to zdá byť zbytočne veľa teraz po preplatení poistky. Cenu znižuje asi o 1e ale kašlem naňho. Nakoniec sa ešte naštval, že mi určite povedali, že v meste je lacnejšie. Debil. No skrátka toto trhové handrkovanie o cenu ma fakt nebaví a Arménsko sa vyznamenalo hneď na vstupe...
Cesta za hranicou je jemne horšia, taký starý zvlnený asfalt. Odbočujem ku prvému kláštoru, ktorý som si tu vyhliadol – Akhtala. Sedí vysoko na kopci, je k nemu pekný príjazd. Obhliadka zadarmo, žiadni turisti.
Neďaleko je známy kláštor Haghpat. Tam je to iná pesnička. Zaparkované asi 2 autobusy a niekoľko áut. Prehliadka je síce zadarmo, ale od tučnej predavačky keď pýtam cenu na magnetky, tak skúšajú na mňa asi 2 éčka v prepočte, čo je suma za ktorú sa tu dá normálne najesť...
Znechutený odchádzam pozrieť si aspoň krajinu. Cesta je ďalej cez Vandazor stále pomerne nízkej kvality. Kde-tu dokonca bez asfaltu alebo v rekonštrukcií. Okolie pomerne nezaujímavé. Zlepší sa to až za tunelom pred jazerom Sevan. Škoda že som minul horský objazd a nejak som nemal náladu sa vracať. Okolo jazera skúšam preto paralelku, tá je trochu vyššie vo svahu, ale je lemovaná stromami. Výhľad na jazero je až tesne pred polostrovom s kláštorom Sevanavank. Tam je na parkovisku toľko národa, že sa tam nedá pohnúť. Kupujem zopár magnetiek a poberám sa ďalej.
Keď odbočím z ťahu na Jerevan na juh okolo jazera, premávka sa zlepšuje a začínam si Arménsko trochu užívať. Veľakrát sa vydávam na prieskum brehu jazera, trochu nasať miestnu atmošku. Z hlavnej odbočujem do dediny Noratus, tu sú zaujímavé náhrobné kamene v nadživotnej veľkosti všetkého možného.
Ďalej pokračujem na juh smer Yeghegnadzor. Cesta vedie parádnym horským prejazdom, okolo sú fantastické pláne a kopce. Za sedlom začína cesta klesať do hlbokého kaňonu. Po niekoľkých zákrutách sa dostávam ku starovekému prístrešku Orbelian Caravanserai. Miestni mi rozprávajú niečo o histórií a ponúkajú ma rybou a vínom. Mal som pôvodne v pláne tu prespať, ale vnútri je veľmi chladno a vonku fučí, pokračujem teda hlbšie do údolia a skladám sa na odpočívadle oddelenom od cesty akurátnym múrikom.
Stan rozkladám až za tmy a keď som už zalezený, prichádza starý bavorák a vyskakujú z neho 4 chlapi. Mňa si po tme ani nevšimli, rozkladajú večerný piknik. Som ale tak blízko, že by to bola otázka času, takže ich oslovujem a berú ma ku stolu. Jeden z nich má na opasku pištoľ, ale v zapätí ma ubezpečujú, že to je služobná zbraň, je to policajt. Zlikvidujeme niekoľko fľaší vodky, bochníkov chleba a rôznej zeleniny. Akonáhle všetko dôjde, lúčia sa, naskákajú do auta a idú domov. Zaujímavý zážitok, ale pocit z bežných Arméncov mám po dnešnom dni fantastický. Škoda tých rádo-by vychytralých na turistických lokalitách...
Deň 25 – 27.06. – 334km – Orbelian Caravanserai – Arates – Herher – Goris – Kapan – Alvank
Ráno pokračujem v klesaní dolinou. Zaujme ma odbočka na Arates, ktorý som mal v pláne. Podľa mapy som to ale tipoval na šotolinu, miestni ale vravia, že tam ide pekný asfalt. Vzhľadom na stav mojej zadnej pneu už sa mi nejaké extra teréne vložky absolvovať nechce, ale asfalt ma presvedčí.
Kostolík Arates, teda jeho ruina je zasadený v nádhernom horskom prostredí. Stojí z neho sotva zopár múrov, ale opustenosť tohto miesta mu dáva atmosféru. Dedina okolo totiž pôsobí tiež vysídlene. Je tu niekoľko informačných tabúľ o histórií a obrazová rekonštrukcia.
Ďalej smerom na Goris sa rozhodujem skúsiť kratšiu cestu cez Herher. Tá o asfalte nechyruje a za poslednou osadou stúpa prudko do hôr. Skôr ako cesta, to je poľná cesta s vymytými korytami. Je ale sucho, takže žiadny problém. V jednom vracáku nečakane míňam oproti krokom idúcu Volgu so starkým za volantom. Sranda. Za Herher okolo vodnej nádrže odpratávajú nejaký zával a mám šťastie, že končia zrovna v čase keď prichádzam.
Hlavná cesta je už asfaltová a prudko stúpa vysoko do hôr. Cesta má veľmi drsný povrch, kvôli zadnej gume sa snažím o čo najplynulejšiu jazdu. Zadnú brzdu už od Tbilisi používam len v kritických situáciách. Hore v sedle stojí niekoľko Kamazov chladiacich motory. Je tu zopár stánkov predávajúcich všemožné sušené ovocie a med.
Cesta ďalej je absolútne dych berúca. Vedie po náhornej planine len s malými výškovými rozdielmi ale scenérie sú na všetky strany úžasné. Je tu zeleno, cestu často lemujú farebné polia rôznych divých kvetín ako divý mak a podobne. Pokračujem ďalej na Goris ešte s bombastickým obedom po ceste. Dal som si boršč a nejakú omeletu, no na omeletu už nezostalo miesto. Seriózne. Tetuška mi omeletu bez všetkého zabalila a popriala šťastnú cestu.
Ďalej zastavujem ešte pri Zorats Karer. Čo to je si nejak ani nespomínam, iba to mám poznačené v mape. Je tu dosť ľudí, ale nejak som to moc nepochopil. Spravil som pár fotiek a pokračujem ďalej.
Pred odbočkou na Tatev zastavujem na pumpe, ale majú len plyn. Benzín je až v Goris. Jednoduchá matematika hovorí, že Tatev neotočím. Pôjdem tadiaľto aj naspäť, takže žiadna dráma. Klesanie do Goris je dlhé ale zaujímavé. V meste sa rozhodujem predsa len kúpiť simku s dátami. Chvíľu mi trvá nájsť operátora ale aspoň som videl mesto. Pokračujem na juh popri Azerbajdžanskej hranici smer Kapan. Cesta prekonáva brutálne klesania a stúpania, často prudkými vracákmi. Povrch je rozbitý a jazdí tu veľa kamiónov, ktoré si nelámu hlavu s tým, či niekto ide v protismere. Niekoľkokrát musím opustiť v zákrute asfalt na krajnicu, inak by som skončil pod kolesami...
Po 150tom stúpaní a klesaní som v Kapan a beriem východnejšiu cestu ku Iránskej hranici. Táto nie je hlavným ťahom a je to vidno. Povrch je ideálny a premávka neexistujúca. Doslova. Na 20 kilometroch som stretol možno 3 autá a 1 traktor. Okolie mi často pripomína Slovensko, proste také normálne zalesnené hrebene, sem tam skaly, ale nič exotické.
Niekde v poslednom klesaní ku Iránskej hranici si v horách nachádzam fajn flek na noc.
Deň 26 – 28.06. – 487km – Alvank – Kajaran – Goris – Noravank – Jerevan
Ráno vyrážam celkom skoro. Je pekne a teplo. Čo nevidieť som pri rieke, ktorá delí Arménsko a Irán... Irán. To už konečne znie fakt exoticky. Tentokrát sa tam ale bohužiaľ nepozriem.
Cesta popri hranici vedie chvíľu na západ. Myslím, že som tu nevidel živej duše až do Meghri, kde som sa pripojil na cestu, ktorú používa všetka nákladná doprava. Poriešil som raňajky, nakúpil nejaký proviant a vyrazil znova do hôr.
Cesta ma ďalej viedla cez Meghri pass vo výške 2535mnm. Nasledovalo okamžite klesanie až do Kapan, kde som sa včera oddeľoval na juh. Tu som sa jemne pohrával s myšlienkou skúsiť cestu, ktorú ukazuje google do Tatevu, ale miestni ma odhovorili, že to ani nie je moc cesta, nikto ju nepoužíva a je možno aj neprejazdná. Nevadí, vraciam sa teda po asfalte cez Goris. Cestou stretávam nemecké duo na dvoch TA700. Tí majú už za sebou cestu okolo sveta a teraz idú len tak do Iránu. Tatev mi nedoporučujú, vraj tam nič nie je a cesta hore je zlá. Vraj by bolo zaujímavejšie ísť lanovkou s výhľadmi.
Pokračujem teda ďalej a Tatev nakoniec úplne ruším. Ja som to vlastne nespomínal, ale ja som tu v Arménsku mal veľa cieľov, ktoré som kvôli zadnej pneumatike na pokraji životnosti už vyškrtal. Preto mi Tatev nejak žily netrhá. Niekedy sa sem ešte prídem povoziť poriadne. Teraz to beriem len ako takú rýchlu aklimatizačnú návštevu.
Pokračujem teda znova krížom fantastickou náhornou plošinou naspäť a pokračujem na Jerevan. Cesty v Arménsku len zriedkavo vedú po rovine. Drvivá väčšina cesty stále buď stúpa alebo klesá, navyše je tu pomerne často drsný a nerovný asfalt. To mojej predstave o šetrení pneu tiež moc nepridáva.
Odbočujem ešte ku kláštoru Noravank. Vedie k nemu úžasný kaňon lemovaný vysokými skalnatými horami. Na jeho konci sa schováva jeden z najznámejších kláštorov. Mám šťastie a nie je tu príliš veľa ľudí, možno niekoľko desiatok. Pobehám kláštor, kúpim nejakú magnetku a valím ďalej.
Asi 70km pred Jerevanom začína dlhé tiahle klesanie, kde v pozadí postupne rozoznávam majestátnu horu Ararat. Počas klesania postupne stúpa teplota až ku 40. Navštevujem ešte kláštor Khor Virap, odkiaľ sú známe fotky Araratu aj s kláštorom. Na freestyle parkovisku stojí zopár áut. V stánkoch zúfalo zháňam vodu a už ma otravujú díleri všetkého možného. Jeden s holubmi v rukách je neodbytný. Že ich mám vypustiť, že to je tradícia. O platení nepadlo ani slovo, tak ich zdrapím a pustím. Došlo mi to až v momente keď ulietali. Začalo ďalšie neodbytné kolo vyjednávania ceny. Pánko sa nehanbí za nulovú prácu (pretože holuby sa mu vrátia) vypýtať zase cez 15eur. Je 40 stupňov a mne sa v motorkárskom fakt nechce s ním naťahovať. Akurát čo ma vytočil. Úprimne si ani nepamätám či som mu niečo nechal alebo nie...
Pri odjazde to na mňa skúša ešte nejaký šašo, že sa platí za parkovné. Na parkovisku ktoré má asi tak 200 voľných miest a 5 rôznych príjazdov. Neoznačené a nestrážené, teda okrem stráženia poplatkov. Znechutený, nasraný ho posielam do údov, sadám na motorku, seriem na celý kláštor a idem do Jerevanu.
Premávka stále hustne, onedlho sa ocitám v centre a premávka vôbec nie je taká hrozná ako som sa bál. V Tbilisi je 3x horšia, takže úplná pohoda. Ubytovávam sa v druhom hosteli. Parkovanie zase trochu suboptimálne v otvorenom dvore, ale dúfam, že to bude v poho.
Po rýchlej sprche valím do mesta. Obehnem zopár zaujímavostí, vyleziem po kaskádach nad mesto a nakoniec si dávam celkom fajn večeru a pár piviek na námestí. Cestou na ubytko sa zastavujem ešte na lavičke a riešim nejaké komunikačné veci s domovom.
Deň 27 – 29.06. – 264km – Jerevan – Aragac – Spitak – Stepanavan - Akherpi
Ráno ma pri balení čaká nemilé prekvapenie. Nemám foťák. Rozmýšľam kde by mohol byť. Všetky veci niekoľkokrát prehrabem, ale proste nie je. Zo spomienok si vybavujem že som s ním odchádzal z reštiky, ale na hostel už som prišiel asi bez neho. Obehol som posledných pár miest kde som bol, ale nenašiel som nič. Môj najlepší tip je, že som ho nechal na tej lavičke večer. Najhoršie je , že fotky nemám odzálohované. Takže do tohto bodu mám z cesty len tie fotky, ktoré som priebežne hodil na facebook. Paráda...
V pochmúrnej nálade opúšťam Jerevan a šplhám sa pod horu Aragac až do výšky necelých 3200mnm, čo z Jerevanu predstavuje vystúpanie 2000 výškových. Dosť sa ochladzuje, hore je normálne kosa. Pri jazere Kari dám raňajky a klesám dolu. Volím skratku smerom na dedinu Aragats, na jej konci nachádzam roztrúsenú arménsku abecedu a nejaký, asi školský, výlet.
Ďalej pokračujem na Vanadzor, krajina sa postupne mení a sever je čoraz menej a menej zaujímavý. Za mestečkom Stepanavan už premávka takmer neexistuje. Hranica je ale pomerne dobre zorganizovaná a vybavená. Veľa roboty tu nemajú, takže pre nich som asi aj spestrením a prechod je tak pomerne príjemný. A dokonca už nepýtajú ani žiadne poplatky!
Za hranicou je asfalt neexistujúca premenná a mne sa nejako nechce nikam ťahať už. Nájdem peknú lúčku pod cestou pri vode a rozbíjam krátko poobede bivak. Čítam knihu, robím zápisky, ktoré už nejaký čas flákam a oddychujem.
Deň mi ešte spestruje stádo kráv, ktoré prechádza priamo krížom cez môj spot a ich pastier, ktorý sa tvári, že oddychuje so mnou. Haluz.
Deň 28 – 30.06. – 291km – Akherpi – Tbilisi – Stepantsminda
Ráno vstávam dosť skoro. Cez Tbilisi sa chcem dostať ešte v skorých ranných hodinách. To sa mi plus mínus aj darí. Na výjazde z mesta si dávam západné raňajky štýlovo vo Wendy’s, kde sme sa pred niekoľkými rokmi napchávali s JOSEm a Milošom. Potom už pohodovým štýlom pokračujem hlavným ťahom smerom okolo rezervoára Žinvali do pohoria Kaukaz. Túto cestu som už absolvoval, ale tak nejak som si nepamätal aké to je dlhé. Ananuri sa nie a nie ukázať a potom stúpanie do hôr bolo tiež dvakrát tak ďaleko ako som si pamätal.
V horách sa plazí už milión áut, jazdím v protismere ako hulvát hlava nehlava. Nejak nemám náladu sa s tým párať. Mozaikový monument nám ohradili, dostať sa tam na moto už vyžaduje jemnú offroadovú vložku. Ľudí tam bolo trilión, tak som si aspoň vybehol na blízky hrebeň.
Prejazd do Stepantsmindy paráda ako vždy. V meste kupujem za posledné GEL pivo a valím hore ku kostolu. Zase trochu blúdim, ale nakoniec som našiel starú cestu. Budujú tu totiž už novú, ktorou hore jazdia desiatky maršrutiek. Hore sa plošinka pod kostolom stala gigantickým parkoviskom, pôsobí to nešťastne.
Rozbíjam bivak na lúke kde naposledy stálo tak 10-15 stanov. Teraz som tu sám. Do večera sa prídá len jeden párik, všetci ostatní stanujú priamo na úpätí Kazbegi za cestou. Motorkár sa neukázal žiadny. Som prekvapený. V podstate pól dňa znova oddychujem, už sa aj trochu nudím. Pivo pomáha.
Deň 29 – 01.07. – 602km – Stepantsminda – Vladikavkaz – Usť Labinsk
Ráno štrikujem na hranicu. Na ceste je len zopár áut, ale viem, že na hranici sa to zmení. Gruzínska hranica je v pohodičke, ale ihneď za hranicou stoja autá v rade. Je to dosť úzky priesmyk a nemám ich kadiaľ obísť. Postupne sa prebíjam dopredu ak sa rada posúva. Zaujímavý je asi 150m dlhý tunel, ktorý má len 2 pruhy a v jednom z nich sú nastavané kamióny. Zbytok dopravy teda chodí na striedačku bez signalizácie jedným voľným pruhom. Celkom haluz. Na Ruskej hranici som pomerne rýchlo a aj to zázračne rýchlo ubieha až do posledného okienka, kde sa rieši deklarácia vozidla. V tom momente sa mení smena a to zaberie krásnu hodinku. Medzitým sa zozbierajú ľudia. Jeden pozná druhého a už to ide, predbiehačky a protekcia. Ale aj tak celkový prechod za 2 a pól hoďky nie je taký zlý.
Vladikavkaz je neďaleko. Riešim ruskú simku, môj internetový program zlacnel, takže fajn. Raňajky štýlovo v Subway a môžem vyraziť na nudný presun smer Krasnodar.
Akonáhle cesta vyústila pred Vladikavkazom z hôr, tak okolie neposkytuje žiadne zaujímavosti pre oko. Míňam Nalčik, Pjatigorsk, Armavir, Kropotkin. Vyškrtávam ďalšie ciele, ktoré som mal na tejto strane kaukazu poznačené, ale zadná guma už je prakticky bez vzorky, takže smolka.
Na večer sa skladám niekde v poli pri Usť Labinsk
Deň 30 – 02.07. – 388km – Usť Labinsk – Krasnodar – Anapa
Ráno vyrážam do víru veľkomesta zháňať pneu. Neuvedomil som si ale časový posun, telefón mi ho nejako neoznámil, tak som o 1 hodinu v omyle. Všetko je ešte pozatvárané. Pri štrikovaní do mesta odchytávam jedného motorkára a prosím ho o radu, kde zoženiem gumu. Ten sa ma zhostí na ruský štýl a beháme od jedného obchodu k druhému. Jeden zavretý, druhý nemá môj rozmer, tretí je drahý. Nakoniec asi po 2 hoďkách kupujem za 3000RUB celkom zaujímavú gumu na moto trhovisku. Zaujímavé miesto inak, na klasických otvorených stánkoch tu mali snáď všetko od výmyslu.
Prezúvačku tu ale nemajú, tak ma môj nový ruský kamoš vedie do blízkeho pneuservisu. Servisák ešte nie je v práci, údajne do hodiny príde. Keďže nemám čo robiť a ruská hodina je veľmi variabilný časový interval, tak sa do výmeny pomaly púšťam sám. Servisák nakoniec fakt o necelú hodinu prišiel. To som zrovna našiel na duši defekt, ktorý vznikol tým, že duša bola preložená v pneumatike menšieho rozmeru, ako by mala byť. Problém riešia vulkanizéri o ulicu vedľa. Nazutie ide hladko, servisák mi požičiava kompresor aby som sa nemusel mordovať s ručnou pumpou. Šikovne mi pri manipulácií padá na zem telefón a na displeji sa objavuje krásna pavučina. To aby mi nebolo málo predvčerom strateného foťáku so všetkými fotkami asi. Našťastie ale displej funguje, takže ide len o kozmetiku. Za hoďku a pól mám nakoniec hotovo. Tesne pred obedom zasadávam na žltej pumpe na výjazde z mesta a oznamujem polohu Borisovi, ktorý sa sem rúti niekde od Rostova.
Boris dorazil zhruba o hoďku alebo dve. Kvalitne si užil ruské veľkomesto v teplotách okolo 37 stupňov. Po ochladení a zopár historkách z posledných dní vyrážame spolu smer Krym. Boris tam má kamoša Ivana s ktorým absolvoval predošlý rok niekoľko tisíc kilometrov do Vladivostoku.
Do večera sa hustou premávkou prebojujeme do mesta Anapa, kde viac ako hodinu zháňame ubytko čo sme si bookli cez net. Nakoniec ale v pohode izba, vonku dávame nejaký šašlík, pár piviek a motáme sa po nábreží.
Deň 31 – 03.07. – 350km – Anapa - Kerč – Feodosija - Morskoe
Dnes nás už konečne čaká Krym. Z Anapy prekonáme krátky nudný úsek po rovinách. Cesta nás už prirodzene vedie na nový most. Pred vjazdom je funkčný policajný post. Prebehne krátka kontrola, iba pas a víza. Následne vchádzame na most. Jeho prvá polovica je vybudovaná na niečom čo pôsobí ako násyp. Potom sa most zdvihne a cesta vedie cez pravdepodobne otvárateľnú časť a o moment už vchádza na pevninu. Vitajte na Kryme.
Ešte niekoľko kilometrov po križovatku so starou cestou ideme po luxusnom novom asfalte. Odbočujeme najskôr na Kerč, fotíme známe monumenty a nakupujeme magnetky. Trochu predčasne, ale boh vie kedy a či bude lepšia príležitosť neskôr.
V meste Kerč vládne celkom chaos. V podstate sa snažíme ho len prekrižovať smerom na prístav, ale táto zdanlivo triviálna úloha sa po niekoľkých neoznačených kruhových objazdoch stáva jemne zapeklitou. Nakoniec sa odtiaľ vymotávame a zastavujeme pri pevnosti Eni Kale. Vidno most aj celý prieplav.
Potom pokračujeme do vnútrozemia. Premávka je dosť hustá a každým kilometrom hustne. Jazdí sa po starej nekvalitnej ceste ale paralelne sa buduje nová. Asi 50km pred Fedosiou už ideme krokom a onedlho premávka zastavuje úplne. Najprv len tak slušne obiehame kade sa dá, ale onedlho už ideme regulérne po krajnici a berieme to radom. Okolie je nezaujímavé, všade vôkol je len rovina a step veľmi podobná Kazachstanu. Niet kam oprieť oko.
Prejazd Fedosie je stelesnením pekla. Hustá premávka a krajnicu okupujú peší, stánky a zaparkované autá. Pôvodne sme zvažovali strihnúť Krym najskôr krížom do Jevpatorie. ale tento dopravný kolaps na hlavnom ťahu nás presviedča túto myšlienku opustiť. Odbočujeme na Koktebeľ a cesta začína byť konečne zaujímavá. Prekonávame nejaké kopce, aj povrch je pomerne slušný.
Odbočujeme do dedinky Kurortne s cieľom pozrieť si zaujímavosť na pobreží - Zlaté vráta. Zastavuje nás ale rampa, parkovisko. Ďalej sa na motorke nesmie. Prechádzka je to na 40min a pri teplote cez 30 stupňov sa uspokojíme s chladeným drinkom a magnetkou.
Pobrežie skúšame ešte pri Sudaku. Všade je plno ľudí, je tu ale zaujímavá pevnosť a Boris ma ukecá na jej prehliadku. Zvečerieva sa a chceli by sme postaviť stany niekde pri mori, keď už sme na tom Kryme. Prekonáme kopec a pred dedinou Morskoe nachádzame kemp. Majú tu jedlo a pivo, takže zostávame. Cena za 2 stany je 150RUB.
Deň 32 – 04.07. – 200km – Morskoe – Simferopol - Jevpatoria
Večer sme to s pivami trochu prehnali, tak sa moc neponáhľame. Slnko opierajúce sa do stanov nás ale vyženie. Raňajky, minerálka a fičíme ďalej. Chlapi z kempu nám doporučujú ešte prejazd cez Privetnoe cez hory do Bilohirsku. Dávame na ich radu a odbočujeme. Cesta je bez asfaltu, takže Boris to má na FZ1ke trochu ťažšie ale bojuje statočne, proste len ideme pomalšie.
Prejazd ma ničím nezaujal, celá cesta bola v lese, snáď s jedným výhľadom. Pokračujme po hlavnom ťahu na Simferopol. Premávka je opäť hrozná, je teplo a okolie nezaujímavé. Akonáhle opustíme Simferopol smerom na sever, situácia sa zlepšuje. Stále v okolí síce nie je čo sledovať, ale už nejdeme v kolóne.
Na vjazde do Jevpatorie nás čaká Ivan, Borisov kamoš z predchádzajúceho roku. Od monumentu je to do mesta ešte celkom kus. Zastavujeme sa najskôr v Ivanovom motoshope, ktorý prednedávnom otvoril. Budovu rekonštruuje a na poschodí buduje regulérny bikepoint so zázemím. Ivan nás ubytuje u seba doma, skočíme na chvíľu k moru sa okúpať a potom ideme do mesta. Treba nám zohnať peniaze, pretože na Kryme sa nedá platiť zahraničnou kartou. To riešime v banke, kurzy sú tu úplne normálne. Nasleduje nákup pochutín na večer, prevažuje pivo.
Večer trávime u Ivana v bikepointe kde sa zbehne niekoľko ľudí a potom ideme do mesta. To už sme celkom v nálade, takže z mesta mám len kusé spomienky a komentáre z ďalších dní...
Deň 33 – 05.07. – 0km – Jevpatoria
Ráno je kruté. Ideme pešo k Ivanovi na byt a potom na pláž. Doobeda sa nejak premotáme, dávame pizzu a zvyšok dňa oddychujeme. Na večer nás Ivan berie do mesta. Nejaké staré budovy, ruské koleso, nič špeci.
Deň 34 – 06.07. – 580km – Jevpatoria – Majak – Jalta – Sevastopoľ – Jevpatoria
S Borisom ráno vyrážame na mys Tarchankut, ktorý by mal byť najzápadnejším bodom Ruska (okrem detašovaného Kaliningradu). Cesta nezaujímavá ako obvykle. Zaujímavé to je až pri pobreží. Je tu množstvo voľne kempujúcich ľudí. Cesta je celkom slušná až po maják. Ten je bohužiaľ verejnosti neprístupný, tak sa len motáme okolo. V mori pred majákom je zreteľne vidno vrak veľkej lode.
Vraciame sa do Jevpatorie rovnakou cestou. Pridáva sa k nám Ivan na XJR1300, ten berie ešte spolujazdkyňu. Pri výjazde z mesta sa púšťa brutálna búrka. Tu moc neprší a ulice sú bez kanalizácie. Dôsledkom je miestami vody až po prednú osku. Sme komplet mokrí a valíme na Simferopoľ. Celkom ľutujem Ivanovu spolujazdkyňu, ktorá má len šortky a bundičku. V Simferopole stále prší, Ivan tu rieši nejaký biznis, kvôli čomu sa motáme prepchatým a zatopeným mestom. Až keď prekonáme hory ktoré oddeľujú pobrežie, počasie sa lepší a život motorkára sa zlepšuje.
Klesáme do Alušty, premávka zase hustne, Ivan sa s tým neserie a obieha hlava nehlava. V Jalte dávame nejaký benzín a čosi rýchlo do brucha. Mali sme takú predstavu, že Ivan nás tu povodí a poukazuje nám zaujímavosti, ale tak nejak len ťaháme po pobreží a moc nezastavujeme.
Ivan nás nakoniec dovedie až ku Balaklave, kde dávame pizzu. Večer sa neúprosne blíži a do Jevpatorie ďaleko, takže zase ťaháme. Tentokrát aspoň bočným ťahom na Saky čo je príjemné spestrenie preplneného hlavného ťahu. V Saky nás chytá tma a príjazd do Jevpatorie je vďaka tomu trochu adrenalínový zážitok.
Deň 35 – 07.07. – 343km – Jevpatoria – Balaklava – Jalta - Morskoe
Doobeda sa dosť motáme a lúčime sa so všetkými, ktorých sme tu za tých pár dní spoznali. Z Jevpatorie vyrážame až okolo 11. S Ivanom sa lúčime pri monumente pri ktorom nás pred niekoľkými dňami vítal a následne valíme bočnou cestou smer Sevastopoľ a Balaklava. Je pekne, teplo, ide sa fantasticky. Je sobota a pri Balaklave je veľa ľudí. Tour začína až o hodinu, tak sa ideme najesť. Ako v správnom turistickom centre, ceny sú tu vyššie. Balaklava ako bývalá ponorková základňa láka sťa unikátne vojenské múzeum. Problém je v tom, že tu nie je žiadna ponorka, takže ide len o betónový komplex v ktorom sú fotky a voda. Dosť nuda.
Ďalej pokračujeme pozvoľna popri pobreží cez Jaltu, cestou dosť fotíme a skúšame navštíviť Lastočkino hniezdo. Jeho návšteva ale zahŕňa pešiu turistiku. Všade je plno ľudí, slnko už má riadnu silu tak to jednohlasne rušíme a pokračujeme ďalej.
Za Aluštou premávka výrazne slabne. Terén je kopcovitý, počasie luxusné, povrch celkom ujde, takže sa celkom bavíme. Táto časť Krymu sa mi páčila jednoznačne najviac. Na večer dorazíme tak akurát znova do Morskoe, kde sme nocovali prvú noc na Kryme. Je tu zrovna nejaký festival, ale kým postavíme stany a zoberieme pivo tak hudba končí. Osádka je tu taká postaršia, takže to po pár pivách balíme.
Pridané: 21.01.2019 Autor: erbe Zdieľať
Ďalšie články tohto autora:
- Južná a Stredná Amerika 2023
- Kolyma Trip 2019 - časť 2 - Kolyma a cesta kostí
- Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM
- Severné Rusko alebo voľné pokračovanie NoKyrgyzstan 2018
- Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko
- Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia
- Cestovanie po Rusku
- Ural - Sibír Trip 2016
- Trip report: Ural - Sibír 2016
- Late Balkan Trip 2015
- ... zobraz všetky články od tohto autora
Body a Trasy v tomto článku:
Priesmyk / Pamätník Šipka (Shipka)
Soľné jazero Tuz Golu
Balkán - Trojanský horský prechod
Prechod cez Fagaraš - Transfăgărăşan 7C
Horská cesta - Transalpina 67C
Záliv Palermo
Priehrada Vidraru
Boka Kotorska - 32 zákrut
Priehradný múr vypustenej hrádze na rieke Devoll
Kaňon Devoll
Ohridské jazero
Koritski rid
Lastovičie hniezdo - zámok postavený na Jalte, Krym
Vrch / Pamätník Buzludža
Balaklava
Asenova pevnosť
Dyavolski most
Kemping Pa Emer
Sopka Aragac 4095 m n.m.
Jazero Kari, 3190 m n.m.
Jazero Sevan
Rilski Manastir (UNESCO)
Rikavačko jezero (kempovanie)
Kostol Najsvätejšej Trojice (Gergeti)
Kazbek (5 050 m n. m.)
Pevnosť Ananuri
Jazero Tabatskuri
Sochy Ali a Nino
Mozaika s výhľadom
Skalný most Cudnite mostove
Jaskyňa Devetaška
Kapetanovo jazero
Pit Stop Moto
Diablovo hrdlo (Dyavolsko grlo)
Skalný kláštor Krepča
Pamätník 1300 rokov Bulharska
Pobiti kamani - Kamenná púšť
Motocamp Bulgaria, Idilevo
Jaskyňa Prochodna, Karlukovo
Jazero Batak
Podobizne na kameňoch, Primorsko
Kamenné hríby
Kamenná svadba
Kamenná cesta Kemaliye
Motoshop Bikeland, Tbilisi
Kláštor Haghpat (UNESCO)
Kláštor Akhtala
Orbelian karavanserai
Ruiny kláštora Arates
Zorats Karer
Priesmyk Meghri
Kláštor Noravank
Khor Virap - kláštor
Arménska abeceda
Krymský most
Mys Tarchankut - najzápadnejš bod Krymu